Сетевая библиотекаСетевая библиотека
Návrat Danilo Clementoni Danilo Clementoni Návrat Dobrodružstvá Azakisa a Petriho Pôvodný názov: Návrat Preložila: Janka Lopatníková Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosÅ¥ami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná. NÁVRAT Copyright © 2013 Danilo Clementoni 1. vydanie: november 2013 Vydané a vytlačené na vlastné náklady facebook: www.facebook.com/libroilritorno blog: dclementoni.blogspot.it e-mail: d.clementoni@gmail.com VÅ¡etky práva vyhradené. Žiadna časÅ¥ tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovaÅ¥, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov slúžiacich na recenziu. Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosÅ¥, ktorú mali so mnou a za vÅ¡etky hodnotné odporúčania, ktorými prispeli k zlepÅ¡eniu tohto románu. Mimoriadne poďakovanie patrí vÅ¡etkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta. Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadÅ¡enie a profesionalitu venované tomuto prekladu. „Vracali sme sa. Uplynul iba jeden náš solárny rok, odkedy sme boli donútení v zhone opustiÅ¥ planétu, ale pre nich uplynulo 3 600 pozemských rokov. Nikto nevedel, čo nás očakáva.“ Úvod Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu naÅ¡ej slnečnej sústavy. Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v naÅ¡ej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosÅ¥ou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyÅ¡ky zaujali odliÅ¡né obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. ČasÅ¥ úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovÅ¡etkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu. Umelé družice z katastrofy, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časÅ¥, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a VenuÅ¡ou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom. Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému doÅ¡lo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne eÅ¡te aj dnes. Zbrázdenú časÅ¥ planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov Å¡tvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desaÅ¥ kilometrov. V súčasnosti sa Nibiru svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyÅ¡ok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov Å¡tvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k naÅ¡ej, systematicky nás navÅ¡tevovali a pri každej svojej návÅ¡teve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. NaÅ¡i predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejÅ¡ie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“. Kozmická loď Theos – 1 000 000 km od Jupitera Azakis si pohodlne lebedil vo svojom kresle, ktoré sa automaticky prispôsobovalo jeho telu a ktoré mu vlastnými rukami zostrojil a pri príležitosti jeho prvého medziplanetárneho letu pred niekoľkými rokmi daroval dávny priateľ Remeselník. „Prinesie ti Å¡Å¥astie,“ povedal mu toho dňa. „Pomôže ti uvoľniÅ¥ sa a, keď to budeÅ¡ potrebovaÅ¥, aj urobiÅ¥ správne rozhodnutia.” Dá sa povedaÅ¥, že sediac v tom kresle urobil veľa rozhodnutí a aj Å¡Å¥astie stálo často na jeho strane. Aj preto sa vždy snažil, aby mal túto drahú spomienku vždy so sebou, a to aj za cenu poruÅ¡enia mnohých predpisov, podľa ktorých by svoje kreslo používaÅ¥ nemal, predovÅ¡etkým na vesmírnej lodi kategórie Bousen-1, teda na takej, na akej sa práve nachádzal. Modrastý pruh dymu stúpal rovno a rýchlo z cigary, ktorú držal medzi palcom a ukazovákom pravej ruky, zatiaľ čo sa snažil prejsÅ¥ 4,2 AJ , ktoré ho eÅ¡te stále oddeľovali od cieľa. Napriek tomu, že takéto cesty prekonával už niekoľko rokov, kúzlo temnoty okolitého priestoru prebodávaného miliardami hviezd eÅ¡te vždy dokázalo upútaÅ¥ jeho myÅ¡lienky. Veľký elipsovitý otvor, presne pred jeho sedadlom, mu poskytoval kompletný výhľad v smere jazdy a on ostával eÅ¡te vždy ohúrený tým, že toto jemné silové pole ho dokáže ochrániÅ¥ pred chladom hviezdneho priestoru a zabraňuje náhlemu úniku vzduchu von, kde by ho nasalo absolútne vákuum zvonku. SmrÅ¥ by bola určite okamžitá. Zhlboka sa nadýchol z dlhej cigary a zadíval sa do holografického hľadáčika pred sebou, v ktorom videl unavenú a neoholenú tvár Petriho, svojho druha na tejto výprave, ktorý na druhej strane lode opravoval riadiaci systém odpadového potrubia. Chvíľku sa bavil na tom, ako sa tvár zdeformovala, keď do hľadáčika vyfúkol práve vdýchnutý dym a vytvoril tak vlnivý pohyb pripomínajúci zmyselné pohyby tanečníc, ktoré tak často navÅ¡tevoval pri svojich návratoch do svojho rodiska a keď si mohol užívaÅ¥ zaslúžený oddych. Petri, jeho priateľ a spoločník pri dobrodružstvách, mal už takmer tridsaÅ¥dva rokov a toto bola jeho Å¡tvrtá výprava tohto druhu. Jeho impozantná a masívna postava vyvolávala u vÅ¡etkých, ktorí ho stretli, vždy obrovský reÅ¡pekt. Oči čierne ako nekonečný priestor, tmavé, dlhé a strapaté vlasy mu siahali takmer po plecia, výška takmer dva metre tridsaÅ¥, Å¡iroký hrudník a mocné plecia, ktoré by bez akýchkoľvek problémov dokázali zdvihnúť aj dospelého Nebira , a predsa mal duÅ¡u dieÅ¥aÅ¥a. Mohlo ho dojaÅ¥ aj rozkvitnutie kvetu Soel , mohol stáť a nekonečné sa očarene dívaÅ¥ na morské vlny narážajúce na alabastrové útesy v Zálive Saraan . Neuveriteľná osoba, spoľahlivá, lojálna, pripravená obetovaÅ¥ zaňho bez zaváhania aj svoj život. Nikdy by sa nevydal na cestu, keby nemal po svojom boku Petriho. Bola to jediná osoba na svete, ktorej slepo veril a ktorú by nikdy nezradil. Motory lode, nastavené na let v rámci slnečnej sústavy, vydávali klasické a upokojujúce dvojfázové bzučanie. Tento zvuk jeho vyÅ¡koleným uÅ¡iam potvrdzoval, že vÅ¡etko funguje dokonale. Svojím citlivým sluchom by začul zmenu v reakčnej komore s hodnotou 0,0001 Lasig oveľa skôr, než by to zaznamenal dokonalý automatizovaný riadiaci systém. Aj preto získal, napriek svojmu veľmi mladému veku, poverenie veliÅ¥ lodi kategórie Pegasus. Mnoho z jeho rovesníkov by dali ruku za to, aby mohli byÅ¥ tu na jeho mieste. Ale teraz a tu bol on. Intraokulárny prístroj O^COM zmaterializoval pred sebou novú prepočítanú dráhu. Bolo neuveriteľné, ako predmet s veľkosÅ¥ou niekoľkých mikrónov zvládal vÅ¡etky tieto úlohy. Vsunutý priamo do očného nervu dokázal zobrazovaÅ¥ celú ovládaciu dosku prekrývajúc týmto obrazom to, čo videl reálne pred sebou. Na začiatku nebolo jednoduché zvyknúť si na tento diabolský vynález a niekoľkokrát musel bojovaÅ¥ proti pocitu morskej choroby. Teraz si vÅ¡ak už nevedel ani predstaviÅ¥, čo by si počal bez neho. Celá slnečná sústava sa otáčala okolo neho v celej svojej očarujúcej veľkoleposti. Maličký modrý bod v blízkosti Jupitera predstavoval polohu jeho lode a tenká červená čiara, o trochu viac zakrivená oproti pôvodnej, už vyblednutej, indikovala novú trajektóriu približovania sa k Zemi. Gravitačná príťažlivosÅ¥ najväčšej planéty sústavy bola ohromujúca. Museli nevyhnutne ostaÅ¥ v bezpečnej vzdialenosti a iba sila dvoch motorov Bousen mohla dovoliÅ¥ lodi Theos uniknúť zo smrteľného objatia. „Azakis,“ ozvalo sa chrapľavo z prenosnej vysielačky položenej pred ním na konzole. „Mali by sme overiÅ¥ stav spojov oddelenia Å¡esÅ¥.“ „EÅ¡te si to neurobil?“, odpovedal žartovne, pretože si bol istý, že tým priateľa určite naÅ¡tve. „Odhoď tú smradľavú cigaru a poď mi pomôcÅ¥!“ zahrmel Petri. Vedel som to. Podarilo sa mu ho nazlostiÅ¥ a mal z toho ohromnú srandu. „Tu som, tu som. Už idem priateľu, len sa nezlosti.“ „Hýb sa, už som Å¡tyri hodiny v tomto bordeli a vôbec nemám chuÅ¥ na žarty.“ Mrzutý ako vždy, ale za nič a pre nikoho by ho neopustil. Poznali sa už od detstva. Bol to on, kto ho neraz ochránil pred bitkou (bol vždy oveľa väčší než ostatní, už ako dieÅ¥a) tým, že svojím masívnym telom ochránil svojho priateľa pred zvyčajnou bandou výtržníkov, ktorí si ho často brali na muÅ¡ku. Ako chlapec Azakis nebol vôbec typom, ktorý by nejako mimoriadne priÅ¥ahoval opačné pohlavie. Často sa obliekal nedbalo, vlasy nosil oholené, telo tenké, neustále pripojený k Sieti z ktorej preberal milióny informácií s desaÅ¥násobne vyÅ¡Å¡ou rýchlosÅ¥ou ako bol priemer. Už ako desaÅ¥ročný, vďaka svojim značným Å¡tudijným výsledkom, získal prístup na úrovni C, s možnosÅ¥ou získavaÅ¥ poznatky, ktoré ostávali tajomstvom pre takmer vÅ¡etkých jeho vrstovníkov. Neurálne zariadenie N^COM, ktoré zaručovalo takýto druh prístupu, malo vÅ¡ak niekoľko malých kontraindikácií. Počas fáz získavania dát musel byÅ¥ prakticky absolútne sústredený, a vzhľadom na to, že takto trávil väčšinu svojho času, mal v podstate vždy neprítomný výraz. Jeho pohľad býval upretý do prázdna, vôbec si nevšímal čo sa dialo okolo neho. Pravdupovediac, na rozdiel od toho, za čo ho považovali StareÅ¡inovia, vÅ¡eobecne sa o ňom hovorilo že je troÅ¡ku retardovaný. Jeho to nezaujímalo. Jeho smäd po vedomostiach bol bezhraničný. Dokonca aj v noci ostával pripojený a, napriek tomu, že v spánku sa kapacita akvizície, práve v dôsledku nevyhnutnosti absolútnej koncentrácie, drasticky znižovala na hodnotu jedného mizerného 1 %, nechcel premrhaÅ¥ ani chvíľočku svojho života bez možnosti zväčšiÅ¥ svoje kultúrne pozadie. Zdvihol sa, naznačil mierny úsmev, a nasmeroval si to k oddeleniu Å¡esÅ¥, kde ho už čakal jeho priateľ. Planéta Zem – Tell el-Mukayyar – Irak Elisa Hunter sa snažila snáď už tisíci krát osuÅ¡iÅ¥ si neznesiteľnú kvapku potu, ktorá sa jej z čela pomaly kĺzala smerom na nos, aby neskôr odkvapla dolu do žeravého piesku. Uplynulo už niekoľko hodín, čo kolenačky pomocou svojho nerozlučného Trowel Marshalltown jemne odhrabávala zeminu a pokúšala sa, bez poÅ¡kodenia, vyniesÅ¥ na svetlo sveta to, čo pripomínalo hornú časÅ¥ náhrobného kameňa. Už od začiatku vÅ¡ak nebola hlboko presvedčená o tejto téze. V blízkosti Ziqqurat di Ur , kde pracovala už takmer dva mesiace na základe povolenia, ktoré sa jej podarilo získaÅ¥ vďaka svojej povesti archeologičky a odborníčky na sumerský jazyk, bolo počas vykopávok vykonaných na začiatku XX. storočia nájdených veľa hrobov, ale v žiadnom sa nenaÅ¡lo podobné dielo. Vzhľadom na zvláštny Å¡tvorcový tvar a značné rozmery to viac ako sarkofág pripomínalo „veko“ nejakej nádoby, ktorú niekto zakopal pred tisíckami rokov, aby niečo ochránil alebo skryl. Bohužiaľ, vzhľadom na to, že sa doteraz podarilo odkryÅ¥ iba časÅ¥ horného dielu, nemohla zatiaľ povedaÅ¥, aká by mohla byÅ¥ výška tejto nádoby. Klinové písmo pokrývajúce celý viditeľný povrch veka sa nepodobalo na nič, čo kedy videla vo svojom živote. Preklad textu by si vyžiadal mnoho dní a eÅ¡te viac bezsenných nocí. „Doktorka.“ Elisa zdvihla hlavu a, zacloniac si oči pred slnkom pravou rukou, uvidela svojho pomocníka Hishama, ako sa k nej blíži rýchlymi krokmi. „Doktorka!“ zopakoval muž, „volajú vás zo základne a zdá sa, že je to súrne.“ „Už idem. Ďakujem Hisham.“ Využila nútenú prestávku a dopriala si glg už vriacej vody z čutory, ktorú mala vždy pripevnenú k opasku. Telefonát zo základne...To mohlo znamenaÅ¥ iba problémy na obzore. Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvíriac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorý fungoval ako výskumná základňa. Otvorila zips, ktorý udržiaval stan privretý, a voÅ¡la dnu. Chvíľku jej trvalo, kým sa oči prispôsobili zmene svetla, ale to jej nezabránilo, aby na monitore ihneď rozpoznala tvár plukovníka Jacka Hudsona, ktorý na ňu čakal nehybne upierajúc zrak do prázdna. Plukovník oficiálne zodpovedal za strategickú protiteroristickú jednotku so sídlom v Nasiriyi, ale jeho skutočnou úlohou bolo koordinovaÅ¥ sériu vedeckých výskumov, ktoré si objednala a riadila záhadná sekcia ELSAD . Túto sekciu obklopovalo zvyčajné tajomstvo, ktoré obostiera vÅ¡etky takéto Å¡truktúry. Takmer nikto nepoznal presné zámery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, že výkonný veliteľ bol podriadený priamo prezidentovi Spojených Å¡tátov amerických. Elisu v podstate toto vÅ¡etko nezaujímalo. Skutočným dôvodom, prečo prijala ponuku zúčastniÅ¥ sa na jednej z výprav bolo, že by konečne mala príležitosÅ¥ vrátiÅ¥ sa na miesta, ktoré milovala najviac na svete a mohla robiÅ¥ svoju robotu, ktorú by nevymenila za nič na svete a v ktorej, napriek svojmu relatívne mladému veku (tridsaÅ¥osem rokov), patrila medzi najlepších a najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore. „Dobrý večer plukovník,“ povedala s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariÅ¥. „Čomu vďačím za tú česÅ¥?“ „Doktorka Hunterová, prestaňte koketovaÅ¥. Viete veľmi dobre, prečo vás volám. Povolenie, ktoré ste mali na ukončenie vaÅ¡ich prác už dva dni neplatí a vy by ste už vôbec nemali byÅ¥ na pracovisku.“ Jeho hlas bol pevný a rozhodný. Tentokrát by na predĺženie povolenia nestačilo ani jej neodolateľné čaro. Preto sa rozhodla vytiahnuÅ¥ poslednú kartu. Odkedy sa koalícia vedená Spojenými Å¡tátmi 23. marca 2003 rozhodla pre inváziu do Iraku s presným cieľom zvrhnúť diktátora Saddama Husseina obvineného z vlastníctva zbraní hromadného ničenia (obvinenie, ktoré sa potom ukázalo ako nepodložené) a podporiÅ¥ islamský terorizmus, vÅ¡etky archeologické vykopávky, ktorých realizácia bola problematická už aj v mierovom období, boli v Iraku úplne zastavené. Až formálne ukončenie vzdoru, ku ktorému doÅ¡lo 15. apríla 2003, opäť zažala svetlo nádeje pre archeológov na celom svete, že sa budú môcÅ¥ znovu priblížiÅ¥ k jednému z miest, o ktorých sa predpokladá, že sa na nich vyvíjali najstarÅ¡ie civilizácie a šírili odtiaľ svoju kultúru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackých orgánov, na konci roku 2011, znovu otvoriÅ¥ miesta vykopávok s neoceniteľnou historickou hodnotou s cieľom „pokračovaÅ¥ v zhodnocovaní vlastného kultúrneho bohatstva“ nakoniec premenila nádej na istotu. Pod záštitou OSN a po získaní nespočetných povolení podpísaných a ratifikovaných eÅ¡te väčším počtom „orgánov“ mohlo niekoľko skupín výskumníkov, zvolených na základe prísneho výberu a pod dohľadom prísluÅ¡ných vymenovaných komisií, pracovaÅ¥ počas obmedzenej doby v niektorých hlavných archeologických oblastiach na irackom teritóriu. „Drahý plukovník,“ povedala priblížiac sa čo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelené oči dosiahli efekt, v ktorý dúfala. „Máte úplnú pravdu.” Dobre vedela, že ak dá svojmu protivníkovi na začiatku za pravdu, naladí ho pozitívnym spôsobom. „Ale už sme veľmi blízko.“ „Blízko čoho?“ zahrmel plukovník dvíhajúc sa zo stoličky a opierajúc sa dlaňami o písací stôl. „Už týždne mi opakujete ten istý refrén. Už nie som ochotný dávaÅ¥ vám furt za pravdu bez toho, že by som videl na vlastné oči niečo konkrétne!“ „Ak ma dnes poctíte svojou prítomnosÅ¥ou na večeri, s radosÅ¥ou vám ukážem niečo, čo vás presvedčí. Čo vy na to?“ Za zvyÅ¡ok mohli jej snehobiele zuby odhalené v žiarivom úsmeve a to, ako si rukou preÅ¡la po dlhých svetlých vlasoch. Bola si takmer istá, že ho presvedčila. Plukovník zvraÅ¡til obočie a snažil sa udržaÅ¥ hrozivý pohľad, ale aj on už veľmi dobre vedel, že takému návrhu neodolá. Elisa sa mu vždy veľmi páčila a večera medzi Å¡tyrmi očami ho lákala. Nakoniec, napriek svojim Å¡tyridsiatim ôsmim rokom, bol eÅ¡te vždy pekným chlapom. Atletická postava, výrazné črty, krátke preÅ¡edivené vlasy, uhrančivý pohľad očí intenzívnej modrej farby, vynikajúci vÅ¡eobecný rozhľad, ktorý mu umožňoval diskutovaÅ¥ s kýmkoľvek o nespočetných témach, a toto vÅ¡etko spojené s nepopierateľným čarom uniformy z neho robili rozhodne „zaujímavý“ exponát mužského rodu. „No dobre,“ odfrkol plukovník, „ale ak mi dnes večer nedonesiete niečo prevratné, môžete si pozbieraÅ¥ vÅ¡etky svoje lopatky a začaÅ¥ baliÅ¥ kufre“. Snažil sa použiÅ¥ čo najprísnejší tón, ale nevyÅ¡lo mu to veľmi dobre. „Nech ste pripravená o 20,00. PoÅ¡lem po vás auto do vášho hotela,“ a preruÅ¡il komunikáciu. TroÅ¡ku ho aj mrzelo, že sa s ňou ani nerozlúčil. Dočerta, musím sa poponáhľaÅ¥. Ostáva mi už iba pár hodín do zotmenia. „Hisham“, skríkla vystrčiac hlavu zo stanu. „Rýchlo, zožeň celú skupinu. Potrebujem vÅ¡etkých, musíme s tým pohnúť.“ Rýchlymi krokmi prebehla pár metrov, ktoré ju delili od vykopávok, len sa tak za ňou víril prach. O pár minút ju dostihli vÅ¡etci a čakali na príkazy. „Ty, prosím Å¥a, odstráň piesok z tohto rohu,“ prikazovala označiac najvzdialenejší roh kameňa. „A ty mu pomôž. Ale dávajte veľký pozor, ak je to to, čo si myslím, tak by nás ten kameň mohol zachrániÅ¥.” Kozmická loď Theos – Obežná dráha Jupitera Malý, ale mimoriadne pohodlný guľový modul na interný presun prechádzal priemernou rýchlosÅ¥ou približne 10 m/s chodbou číslo tri, a dopravoval Azakisa k vchodu do oddelenia, v ktorom už naňho čakal priateľ Petri. Loď Theos, tiež guľovitého tvaru s priemerom deväťdesiatÅ¡esÅ¥ metrov, bola vybavená osemnástimi trubicovými chodbami. Každá z chodieb mala dĺžku o trochu viac než tristo metrov a chodby, pripomínajúce poludníky, boli skonÅ¡truované vo vzájomnej vzdialenosti desiatich stupňov a pokrývali celý povrch. Každá z dvadsiatich troch úrovní s výškou Å¡tyroch metrov, okrem centrálneho úložného priestoru (jedenásta úroveň), ktorá merala dvojnásobok, sa dala dosiahnuÅ¥ veľmi jednoducho vďaka „zastávkam“, ktoré boli v každej chodbe na každom poschodí. V praxi to znamenalo, že cesta z jedného na druhý najvzdialenejší bod v lodi trvala maximálne pätnásÅ¥ sekúnd. Brzdenie modulu bolo takmer nepostrehnuteľné. Dvere sa otvorili s miernym zapískaním a za nimi sa objavil Petri stojaci na rozkročených nohách a s prekríženými rukami. „Čakám na teba už hodiny,“ ozval sa nepresvedčivým hlasom. „Už si konečne prestal zanášaÅ¥ vzduchové filtre tým hnusom, čo si vždy nosíš so sebou?“ Narážka na cigaru bola mierne zlomyseľná. Ignorujúc provokáciu Azakis s úsmevom vytiahol z opasku prenosný analyzátor a aktivoval ho pohybom palca. „Podrž mi toto a poďme na to,“ povedal podávajúc mu jednou rukou prístroj, zatiaľ čo druhou sa snažil umiestniÅ¥ senzor do vnútra spoja po svojej pravici. „Prílet je naplánovaný o približne 58 hodín a mám troÅ¡ku obavy.” „Prečo?“ opýtal sa nevinne Petri. „Neviem ti povedaÅ¥. Mám taký pocit, že nás čaká Å¡karedé prekvapenie.“ Prístroj, ktorý držal v ruke Petri, začal vydávaÅ¥ sériu zvukov s rôznymi frekvenciami. Pozeral naň a nemal ani Å¡ajnu o tom, čo by mali znamenaÅ¥. Zdvihol zrak a na tvári svojho priateľa sa snažil zachytiÅ¥ nejaký náznak, ale nepostrehol nič. Azakis veľmi opatrným pohybom premiestniÅ¥ senzor do ďalÅ¡ieho spoja. Analyzátor vygeneroval ďalÅ¡iu sériu nedeÅ¡ifrovateľných zvukov. A potom nič, ticho. Azakis vytiahol prístroj z ruky svojho druha, pozorne si prezrel výsledky a usmial sa. „VÅ¡etko v poriadku. Môžeme pokračovaÅ¥.“ Až vtedy si Petri uvedomil, že už hodnú chvíľu nedýchal. Náhle prudko vydýchol a okamžite sa dostavil pocit úľavy. Porucha, aj minimálna, niektorého spoja mohla nenapraviteľne ohroziÅ¥ ich výpravu a donútiÅ¥ ich na čo najrýchlejÅ¡iu cestu nazad. A to bolo posledné, čo by si želali. Už boli skoro v cieli. „Idem sa daÅ¥ trochu do poriadku,“ povedal Petri snažiac sa dostaÅ¥ zo seba prach. „NávÅ¡teva odpadových výfukových potrubí je vždy taká...“ a skrútiac hornú peru dodal „poučná!” Azakis sa usmial. „Uvidíme sa pri palubnej doske.“ Petri si privolal kabínu a o sekundu ho už nebolo vidno. Centrálny systém komunikoval, že obežná dráha Jupitera bola prekonaná bez problémov a že bez prekážok smerujú k Zemi. Jemným, ale rýchlym pohybom očí doprava Azakis požiadal svoj O^COM, aby mu znovu ukázal dráhu. Modrý bod pohybujúci sa po červenej krivke sa teraz premiestnil bližšie k obežnej dráhe Marsu. Count-down indikujúci čas do príletu zobrazoval presne 58 hodín a rýchlosÅ¥ lode dosahovala 3 000 km/s. Čím ďalej, tým bol nervóznejší. Na druhej strane, loď, ktorou cestovali, bola prvá kozmická loď vybavená novými motormi Bousen, ktoré fungovali na úplne inom základe ako predchádzajúce typy. Projektanti tvrdili, že boli schopné poháňaÅ¥ loď rýchlosÅ¥ou blízkou desatine rýchlosti svetla. Zatiaľ sa na to neodvážil. Zatiaľ sa mu rýchlosÅ¥ 3 000 km/s zdala pre inauguračnú cestu viac ako dostatočná. Z päťdesiatich Å¡iestich členov posádky, ktorí by boli normálne sa palube lode Theos, vybrali pre túto výpravu iba ôsmich, vrátane Petriho a Azakisa. Dôvody, ktoré zobrali do úvahy StareÅ¡inovia neboli úplne vyčerpávajúce. Obmedzili sa na konÅ¡tatovanie, že vzhľadom na charakter výpravy a cieľ sa mohli vyskytnúť problémy a teda by bolo lepÅ¡ie nevystavovaÅ¥ zbytočne riziku mnohé životy. Takže nás by mohli obetovaÅ¥? Čo sú to za úvahy. Vždy to končilo rovnako. Keď bolo treba riskovaÅ¥, koho postavili do prvého radu? Azakisa a Petriho. Dá sa vÅ¡ak povedaÅ¥, že ich sklon k dobrodružstvu a aj značné schopnosti vyrieÅ¡iÅ¥ „komplikované“ situácie im umožnili využívaÅ¥ určité výhody vyhradené len pre vyvolených. Azakis žil v obrovskej miestnosti v prekrásnom meste Saaran nachádzajúcom sa na juhu Kontinentu, ktorá sa až donedávna používala ako sklad pre mestských Remeselníkov. Vďaka svojim „výhodám“ sa stal jej vlastníkom a získal aj povolenie na jej modifikáciu podľa vlastnej vôle. Južnú stenu úplne nahradilo silové pole podobné tomu, ktoré sa používalo v jeho kozmickej lodi, čo mu umožňovalo, priamo z jeho automaticky prispôsobiteľného kresla, obdivovaÅ¥ prekrásny záliv pod ním. V prípade nevyhnutnosti sa vÅ¡ak celá stena mohla premeniÅ¥ na obrovský trojrozmerný systém, prostredníctvom ktorého sa dalo zobrazovaÅ¥ súčasne až dvanásÅ¥ simultánnych vysielaní Siete. Neraz mu tento sofistikovaný riadiaci systém umožnil so značným predstihom získaÅ¥ rozhodujúce informácie, čo mu pomohlo pri skvelom rieÅ¡ení aj veľmi komplikovaných situácií. Už sa toho nemohol vzdaÅ¥. Krídlo, ktoré predtým slúžilo na skladovacie účely, bolo naopak vyhradené jeho zbierke „suvenírov“ z výprav do kozmického priestoru z minulých rokov. Každý z nich mu pripomínal niečo zvláštne a vždy, keď sa ocitol uprostred tejto kopy najčudesnejších predmetov, ďakoval za to, že bol eÅ¡te tam nielen osudu, ale aj, a to predovÅ¡etkým, svojmu vernému priateľovi, ktorý mu viackrát zachránil holý život. Petri, naopak, aj keď sa vždy vyznačoval vynikajúcimi Å¡tudijnými výsledkami, nebol nikdy milovníkom najnovších technologických výdobytkov. Aj keď bol schopný bez problémov pilotovaÅ¥ prakticky vÅ¡etky typy lietadiel, aj keď dokonale poznal každý model zbrane a vÅ¡etky lokálne a interplanetárne komunikačné systémy, veľmi často pri rozhodovaní a pri rieÅ¡ení problémov uprednostňoval vlastný inÅ¡tinkt a svoje schopnosti. Neraz ho vlastnými očami videl, ako v krátkom čase premenil kopu neforemných káblov na hnací prostriedok alebo na obrannú zbraň. Bol neuveriteľný, dokázal skonÅ¡truovaÅ¥ čokoľvek, čo potreboval. Za to čiastočne vďačil schopnostiam, ktoré zdedil od svojho otca, Å¡ikovného Remeselníka, ale predovÅ¡etkým svojmu oduÅ¡evneniu pre Umenie. Od detstva ho nesmierne priÅ¥ahovali manuálne schopnosti Remeselníkov, ktorí dokázali premeniÅ¥ bezbrannú hmotu na užitočné a technologické predmety, pričom nechávali nedotknutú ich vnútornú „krásu“. Naraz ho vyruÅ¡il nepríjemný, preruÅ¡ovaný a hlasný zvuk, ktorý ho vrátil do reality. Nečakane sa aktivoval automatický alarm signalizujúci priblíženie sa k nejakému objektu. Nasiriya – Hotel Hotel určite nespadal do kategórie „päťhviezdičkových“, ale pre ňu, ktorá bola zvyknutá tráviÅ¥ dlhé týždne v stane uprostred púšte, aj jednoduchá sprcha predstavovala luxus. Elisa sa odovzdala prúdu teplej a posilňujúcej vody, ktorá jej masírovala krk a plecia. Jej telo to určite potrebovalo a ocenilo sériou príjemných zimomriavok, ktoré jej preÅ¡li viackrát po celom chrbte. DôležitosÅ¥ niektorých vecí, si uvedomíme, až keď ich stratíme. Zo sprchy vyÅ¡la až po desiatich minútach. Para zahmlila zrkadlo zavesené úplne nakrivo. Skúsila ho narovnaÅ¥, ale ihneď po narovnaní sa vrátilo do pôvodnej Å¡ikmej polohy. Rozhodla sa ignorovaÅ¥ to. Okrajom uteráka utrela zo zrkadla kvapôčku a pozrela sa na svoj odraz. Keď bola mladÅ¡ia, viackrát jej ponúkli prácu modelky, dokonca aj herečky. Možno by dnes bola filmovou hviezdou alebo manželkou nejakého bohatého futbalistu, ale peniaze ju nikdy príliÅ¡ nelákali. Uprednostnila pot, dýchanie prachu, Å¡túdium starovekých listín a návÅ¡tevy odľahlých miest. Dobrodružstvo mala vždy v krvi a vzruÅ¡enie, ktoré cítila pri nájdení nejakého starého diela, pri objavení stôp pochádzajúcich z obodbí pred tisíckami rokov, to sa nedalo porovnaÅ¥ s ničím iným. Priblížila sa k zrkadlu, trochu viac ako zvyčajne, až natoľko, že v kútikoch očí videla neústupné malé vrásky. Rukou automaticky zaÅ¡la do vrecka s kozmetikou a vybrala jeden z krémov, ktoré ti „za týždeň uberú desaÅ¥ rokov“. Starostlivo si ho naniesla na celú tvár a eÅ¡te raz si dôkladne prezrela tvár. No čo sa dalo čakaÅ¥, zázrak? Na druhej strane, na výsledok bolo treba čakaÅ¥ „sedem dní“. Usmiala sa nad sebou a nad vÅ¡etkými ženami, ktoré sa dali zbalamutiÅ¥ reklamou. Hodiny zavesené nad posteľou ukazovali 19,40. No tak toto určite nezvládane, má na prípravu iba dvadsaÅ¥ minút. Čo najrýchlejÅ¡ie sa poutierala, dlhé svetlé vlasy nechala mierne vlhké a otvorila skriňu z tmavého dreva, kde mala niekoľko slávnostnejších Å¡iat, ktoré si so sebou zobrala. Pri inej príležitosti by strávila hodiny úvahami, ktoré Å¡aty by boli najvhodnejÅ¡ie pre túto príležitosÅ¥, ale pre dneÅ¡ný večer bola voľba skutočne obmedzená. Bez dlhého rozmýšľania si vybrala čierne krátke Å¡aty. Boli veľmi pôvabné, rozhodne vyzývavé, ale nie vulgárne, s veľkorysým výstrihom zvýrazňujúcim jej „trojky“. Å aty nonÅ¡alantným pohybom ruky pohodila na posteľ. 19,50. Napriek tomu, že bola žena, nenávidela neskoré príchody. Vyzrela z okna a zbadala tmavý SUV, neuveriteľne lesklý, tesne pred východom z hotela. Mladík vo vojenskej uniforme, ktorý bol očividne Å¡oférom vozidla, sa opieral o kapotu a čakanie si krátil pokojným fajčením cigarety. Snažila sa zvýrazniÅ¥ si oči ceruzkou a maskarou, potom si preÅ¡la rúžom po perách a, snažiac sa ho rozotrieÅ¥ rovnomerne pohybmi pier posielaním bozkov do prázdna, si pripla svoje obľúbené náuÅ¡nice, aj keď sa musela potrápiÅ¥ s nájdením „dierok“. Až teraz si uvedomila, že už dávno netrávila večer vonku. Kvôli robote sa vždy túlala po svete a nikdy nedokázala nájsÅ¥ niekoho, s kým by mohla maÅ¥ stabilný vzÅ¥ah trvajúci dlhÅ¡ie než niekoľko mesiacov. Vrodený materský inÅ¡tinkt fungujúci v každej žene, ktorý sa jej od dievčenských rokov darilo vždy úspeÅ¡ne potlačiÅ¥, sa teraz, keď biologické hodiny začínali odpočítavaÅ¥ posledné minúty, ozýval čoraz častejÅ¡ie. Možno by bolo načase vážne sa nad tým zamyslieÅ¥ a vytvoriÅ¥ rodinu. Čo najrýchlejÅ¡ie túto myÅ¡lienku potlačila. Natiahla si Å¡aty, obula jediný pár lodičiek s vysokým opätkom, ktorý mala so sebou a Å¡irokým gestom si na obe strany krku naniesla svoj obľúbený parfém. EÅ¡te hodvábnu Å¡atku a väčšiu čiernu kabelku. Bola pripravená. Posledný pohľad do zrkadla s niekoľkými Å¡kvrnami zaveseného na stene pri dverách jej potvrdil dokonalý vzhľad. Urobila otočku a spokojná sama so sebou vyÅ¡la z dverí. Mladý vodič potom, čo zatvoril ústa, ktoré sa mu mimovoľne otvorili pri pohľade na Elisu vychádzajúcu krokom modelky z hotela, zahodil práve zapálenú druhú cigaretu a poponáhľal sa otvoriÅ¥ jej dvere auta. „Dobrý večer, doktorka Hunterová. Môžeme ísÅ¥?“ opýtal sa váhavo vojak. „Dobrý večer,“ odpovedala vyčariac svoj prekrásny úsmev. „Som hotová.“ „Ďakujem za zvezenie“, dodala pri nastupovaní do auta, dobre si vedomá toho, že sa jej mierne nadvihne sukňa a zarazenému vojakovi odhalí časÅ¥ nôh. Vždy mala rada, keď ju obdivovali. Kozmická loď Theos – Alarm priblíženia Systém O^COM pred Azakisom okamžite stelesnil zvláštny predmet, ktorého obrysy eÅ¡te neboli dobre definované v dôsledku nízkeho rozlíšenia hľadáčikov s dlhým dosahom, ktoré ho monitorovali. Určite sa pohyboval a rozhodne sa približoval k ich lodi. Varovný systém pre prípady priblíženia iných telies vyhodnotil pravdepodobnosÅ¥ zrážky lode Theos s neznámym telesom na viac ako 96 %, pokiaľ ani jedno z telies nezmení svoju dráhu. Azakis sa poponáhľal a skočil do najbližšieho modulu na presun. „Palubná doska,“ kategoricky prikázal automatickému systému riadenia. Po piatich sekundách sa dvere so zasyčaním otvorili a na veľkej centrálnej obrazovke veliteľského pracoviska sa zobrazil, eÅ¡te stále veľmi rozmazaný, obraz predmetu približujúceho sa po dráhe zrážky s ich loďou. Takmer súčasne sa otvorili dvere druhého modulu, z ktorého vyskočil zadychčaný Petri. „Čo sa do čerta robí?“ spýtal sa priateľa, „V tejto zóne by nemali byÅ¥ meteority,“ povedal prekvapený, aj on s pohľadom upretým na veľkú obrazovku. „Nemyslím, že je to meteorit.“ „Ak to nie je meteorit, tak čo to je?“ opýtal sa Petri, viditeľne prestraÅ¡ený. „Ak okamžite nezmeníme trasu, uvidíš to na vlastné oči, keď sa nám to vrazí priamo do palubnej dosky!“ Petri sa okamžite chopil navigačných pák a zadal mierny odklon od pôvodne nastavenej trajektórie. „Náraz o 90 sekúnd,“ ohlásil teplý ženský hlas systému približovania bez akýchkoľvek emócií. „VzdialenosÅ¥ telesa: 276 000 kilometrov, približuje sa.» „Petri, rob niečo, prosím Å¥a a urob to rýchlo!“ skričal Azakis. „Už robím, ale hentá vec letí rozhodne príliÅ¡ rýchlo“. Odhad pravdepodobnosti nárazu, zobrazovaná na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly znižoval. 90 %, 86 %, 82 %. „Tak toto asi nezvládneme,“ hlesol Azakis. „Priateľu, taký zázračný objekt, čo by zničil moju loď, eÅ¡te nevyrobili,“ podotkol s diabolským úsmevom. Obratom, následkom ktorého na chvíľku obaja stratili rovnováhu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen dočasnú zmenu polarity. Kozmická loď sa na pár okamihov, ktoré sa im vÅ¡ak zdali nekonečné, roztriasla a iba sofistikovaný systém umelej gravitácie, ktorý okamžite zaistil kompenzáciu zmeny, zabránil tomu, aby dvaja členovia posádky narazili do steny pred nimi. „Pekný Å¥ah,“ zvolal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Teraz vÅ¡ak, ako chceÅ¡ zastaviÅ¥ rotáciu?“ Predmety okolo nich sa už začali dvíhaÅ¥ a krúžiÅ¥ v miestnosti. „Vydrž chvíľku,“ povedal Petri a stláčal naďalej tlačidlá a hýbal páčkami. „Stačí, aby som ...“ Pár kvapiek potu mu pomaly stekalo po čele. „...otvoril...,“ pokračoval, zatiaľ čo vÅ¡etko, čo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa začali dvíhaÅ¥ zo zeme. Systém umelej gravitácie už nedokázal kompenzovaÅ¥ obrovskú odstredivú silu, ktorá sa začala generovaÅ¥. Čím ďalej, tým boli ľahší. „... dvere tri!“ skričal nakoniec Petri, zatiaľ čo vÅ¡etky predmety spadli naraz na zem. Ťažký odpadkový kôš zasiahol Azakisa presne medzi tretie a Å¡tvrté rebro a on vydal hlasný ston. Petri, z pol metrovej výšky, kde sa vznášal, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosÅ¥ nezvyčajnú a komickú polohu. Odhad pravdepodobnosti zrážky klesol na 18 % a ďalej rýchlo klesal. „VÅ¡etko v poriadku?“ uisÅ¥oval sa Azakis, snažiac sa maskovaÅ¥ pichnutie v narazenom boku. „Ale hej. Som v poriadku, neboj,“ odpovedal Petri vstávajúc. Okamih potom už Azakis kontaktoval zvyÅ¡ok posádky, ktorej členovia pohotovo komunikovali svojmu veliteľovi, že neutrpeli žiadne zranenia a že aj zariadenie je v poriadku. Práve vykonaný obrat mierne odchýlil loď Theos od predchádzajúcej trasy a podtlak vyvolaný otvorením dvierok bol okamžite kompenzovaný automatizovaným systémom. 6 %, 4 %, 2 %. „VzdialenosÅ¥ od telesa: 60 000 km,“ oznámil hlas. Obaja prestali dýchaÅ¥ a napäto čakali, kým sa nepriblížili na vzdialenosÅ¥ 50 000 km, po prekonaní ktorej by sa aktivovali senzory s krátkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekonečné. „VzdialenosÅ¥ od telesa: 50 000 km. Senzory krátkeho dosahu aktivované.“ Rozmazaný obraz pred nimi nečakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli každý jeho detail. Obaja priatelia sa obrátili súčasne, rozšírenými očami sa snažili zachytiÅ¥ pohľad toho druhého. „Neuveriteľné!“ zvolali jednohlasne. Nasiriya – ReÅ¡taurácia Masgouf Plukovník Hudson sa nervózne prechádzal tam a späť po uhlopriečke haly pred hlavnou sálou reÅ¡taurácie. Každú minútu sa pozeral na taktické hodinky, ktoré mával vždy na ľavom zápästí a nikdy ich neskladal, ani pri spaní. Bol vzruÅ¡ený ako chalan na svojom prvom rande. Čakanie si krátil popíjaním Martini s ľadom a s plátkom citrónu, ktoré mu pripravil fúzatý barman zvedavo ho pozorujúci spod hustého obočia, zatiaľ čo lenivo utieral poháre na dlhej stopke. Alkohol, samozrejme, nebol v islamských krajinách povolený, ale tento večer predstavoval výnimku. Malá reÅ¡taurácia bola celá vyhradená iba pre nich dvoch. Plukovník, chvíľu po ukončení konverzácie s doktorkou Hunterovou, zavolal majiteľovi podniku a výslovne ho požiadal o Å¡pecialitu podniku, Masgouf, podľa ktorej bola reÅ¡taurácia pomenovaná. Vzhľadom na problémy so získavaním hlavnej suroviny, jesetera žijúceho v rieke Tigris, sa chcel uistiÅ¥, že ho v reÅ¡taurácii dostanú. Okrem toho vedel, že na jeho prípravu treba aspoň dve hodiny, preto chcel, aby večeru pripravili bez náhlenia, dokonale. Keďže maskáčová uniforma sa mu pre túto príležitosÅ¥ nezdala vhodná, rozhodol sa oprášiÅ¥ svoj tmavý oblek, na ktorom svietila značka Valentino, skombinovaÅ¥ ho s bielo-sivou pásikovanou hodvábnou kravatou Å¡týlu Regimental. Čierne topánky, vyleÅ¡tené, ako ich dokáže vyleÅ¡tiÅ¥ iba vojak, boli tiež talianske. Taktické hodinky k tomu síce vôbec nesedeli, ale bez nich by sa nedokázal zaobísÅ¥. „Prichádzajú.” Å kriekavý hlas sa ozval z prijímača podobného mobilnému telefónu, ktorý mal plukovník vo vnútornom vrecku saka. Vypol ho a vyzrel von cez sklo dverí. Veľké tmavé auto preÅ¡lo cez pokrčenú igelitovú taÅ¡ku, ktorá, postrkovaná miernym večerným vánkom, poskakovala uprostred cesty. Po prudkom zabočení zastavilo priamo pred vchodom reÅ¡taurácie. Vodič chvíľku počkal, kým sa znovu usadí zvírený prach, potom opatrne vystúpil z auta. Zo slúchadla, ktoré mal vsunuté v pravom uchu, zaznelo niekoľkokrát „all clear”. Pozorne si obzrel vopred určené stanoviÅ¡tia, kým sa neuistil, že vÅ¡etci jeho druhovia sú na mieste a pripravení postaraÅ¥ sa o bezpečnosÅ¥ oboch hostí počas celej doby večere. Zóna bola bezpečná. Otvoril zadné dvere, natiahol opatrne pravú ruku a pomohol svojmu hosÅ¥ovi vystúpiÅ¥ z auta. Elisa poďakovala vojakovi za láskavosÅ¥ a ladne vystúpila z vozidla. Pozrela nahor a kým jej pľúca vdychovali čistý večerný vzduch, dopriala si pohľad na čarovné predstavenie, ktoré dokáže ponúknuÅ¥ iba hviezdna obloha nad púšťou. Plukovník chvíľku váhal, či jej má isÅ¥ oproti alebo ostaÅ¥ vnútri miestnosti a počkaÅ¥, kým nevojde. Nakoniec sa rozhodol, že ostane sedieÅ¥ kde je, dúfajúc, že by takto lepÅ¡ie zamaskoval svoje rozruÅ¡enie. Tváriac sa nezaujato sa priblížil k pultu, sadol si na vysokú stoličku, oprel sa ľavým lakÅ¥om o tmavú drevenú dosku, pokrútil pohárom, čím rozvíril zvyÅ¡ok nápoja, ktorý v ňom ostal a pozoroval citrónové semienko, ako pomaly sadalo na dno. Dvere sa otvorili so slabým zaÅ¡krípaním a vojak – vodič vstúpil ako prvý, aby skontroloval, či je vÅ¡etko v poriadku. Plukovník mu zľahka pokynul hlavou, preto sprievodca voviedol Elisu do vnútra a Å¡irokým gestom ruky jej dal prednosÅ¥. „Dobrý večer, doktorka Hunterová,“ pozdravil plukovník zdvihnúc sa zo stoličky a vykúzliac svoj najčarovnejší úsmev. „Mali ste pohodlnú cestu?“ „Dobrý večer, plukovník,“ odpovedala Elisa s rovnako čarovným úsmevom. „VÅ¡etko v poriadku, ďakujem. Váš vodič bol naozaj veľmi pozorný.“ „Môžete ísÅ¥, ďakujem,“, povedal plukovník autoritatívnym hlasom sprievodcovi, ktorý ho vojensky pozdravil, otočil sa na podpätku a zmizol v tme. „Aperitív, pani doktorka?“ opýtal sa plukovník a gestom ruky privolal fúzatého barmana. „To isté, čo pijete vy,“ ihneď odpovedala Elisa ukážuc na pohár Martini, ktorý plukovník eÅ¡te stále držal v ruke. Potom dodala: „Môžete ma volaÅ¥ Elisa, plukovník, bude to tak lepÅ¡ie.“ „Výborne. A ty ma volaj Jack, „plukovníka“ necháme pre vojakov.“ To je dobrý začiatok, pomyslel si plukovník. Barman starostlivo pripravil druhé Martini a položil ho pred nového hosÅ¥a. Ona priblížila svoj pohár k plukovníkovmu poháru a zacinkala nimi. „Na zdravie,“ povedala s úsmevom a Å¡tedro si z pohára odpila. „Elisa, musím povedaÅ¥, že dnes večer si naozaj prekrásna“, povedal plukovník a prebehol ju rýchlo očami od hlavy až po päty. „Ani ty nevyzeráš zle. Uniforma môže maÅ¥ svoje čaro, ale mne sa páčiÅ¡ oveľa viac takto,“ povedala so zlomyseľným úsmevom a naklonila hlavu troÅ¡ku nabok. Jack, troÅ¡ku v rozpakoch, obrátil svoju pozornosÅ¥ na obsah pohára, ktorý mal eÅ¡te stále v ruke. Chvíľku ho pozoroval a potom vypil vÅ¡etko jedným dúškom. „Čo povieÅ¡, premiestnime sa k nášmu stolu?“ „Vynikajúci nápad,“ odpovedala „som hladná ako vlk.“ „Dal som pripraviÅ¥ Å¡pecialitu podniku. Dúfam, že ti bude chutiÅ¥.“ „Nie, nehovor, že si naozaj dokázal dal pripraviÅ¥ Masgouf,“ zvolala a rozšírila svoje krásne zelené oči úžasom. „Je prakticky nemožné uloviÅ¥ jesetera v Tigrise v tomto období.“ „Ak mám hosÅ¥a ako ty, nemohol som žiadaÅ¥ menej ako to najlepÅ¡ie,“ odpovedal plukovník poteÅ¡ený, pretože videl, že jeho snaha bola skutočne ocenená. Nežne jej podal pravú ruku a vyzval ju, aby ho nasledovala. Ona mu ruku so zlomyseľným úsmevom stisla a nechala sa odprevadiÅ¥ k stolu. MiestnosÅ¥ bola vkusne zariadená v miestnom Å¡týle. Teplé a tlmené svetlo, Å¥ažké závesy pokrývajúce takmer vÅ¡etky steny a splývali aj zo stropu. Veľký koberec so vzorom Eslimi Toranjdar pokrýval takmer celú podlahu, menÅ¡ie koberčeky boli zase pokladené v kútoch miestnosti, ako keby ju rámovali. Samozrejme, podľa tradície by mali jesÅ¥ na podlahe opierajúc sa o pohodlné a mäkké vankúše, ale plukovník, ako správny muž západu, uprednostnil „klasický“ stôl. Aj stôl bol vkusne prestretý, farby obrusu a obrúskov dokonale ladili so zvyÅ¡kom miestnosti. V pozadí znela hudba, v ktorej Darbuka sprevádzala v rytme Maqsum melódiu Oud a ktorá nevtieravo vypĺňala celý priestor. Dokonalý večer. Priblížil sa vysoký, Å¡tíhly čaÅ¡ník a zdvorilo, s miernym úklonom, vyzval hosÅ¥ov, aby si sadli. Plukovník najprv pomohol sadnúť Elise a prisunul jej stoličku, potom si sadol oproti nej, pričom dal pozor, aby sa mu kravata nezoÅ¡mykla do taniera. „Je tu skutočne veľmi pekne,“ povedala Elisa obzerajúc sa okolo seba. „Ďakujem,“ povedal plukovník. „Musím sa priznaÅ¥, troÅ¡ku som sa bál, že sa ti tu nebude páčiÅ¥. Potom som si spomenul na tvoje nadÅ¡enie pre tieto miesta a povedal som si, že toto by mohlo byÅ¥ najlepÅ¡ou voľbou.“ „Presne si to uhádol!“ vykríkla Elisa a znovu sa čarovne usmiala. ČaÅ¡ník otvoril fľaÅ¡u Å¡ampanského a kým im obom plnil poháre, priÅ¡iel aj druhý s podnosom, ktorý sa ich opýtal: Prajete si na začiatok trochu Most-o-bademjun ?“ Obaja hostia sa na seba poteÅ¡ene pozreli, vzali poháre a znovu si pripili. Približne sto metrov od reÅ¡taurácie dve podivné osoby v tmavom aute manipulovali so sofistikovaným pozorovacím systémom. „Videl si, ako sa má plukovník okolo holubičky?“ uÅ¡krnul sa tlsÅ¥och sediaci na sedadle vodiča. Omrvinky z obrovského sendviča, ktorý jedol, mu padali na brucho a nohavice. „To bol fakt geniálny nápad vložiÅ¥ vysielačku do doktorkinej náuÅ¡nice,“ odpovedal druhý, oveľa chudší, s veľkými a tmavými očami, popíjajúc kávu z veľkého hnedastého papierového pohára. „Odtiaľ môžeme perfektne počuÅ¥ vÅ¡etko, čo si povedia.“ „Snaž sa nič nepokaziÅ¥ a zaznamenaÅ¥ vÅ¡etko,“ odvrkol druhý „ináč budeme musieÅ¥ zjesÅ¥ náuÅ¡nice na raňajky.“ „Neboj sa. Poznám tento prístroj až veľmi dobre. Neunikne nám ani poÅ¡epnutie.“ „Musíme sa snažiÅ¥ pochopiÅ¥, čo vlastne odhalila doktorka,“ dodal ten tlstý, „náš šéf investoval kopec peňazí do tajného sledovania tohto výskumu.“ „Určite to nebude ľahké, vzhľadom na impozantnú bezpečnostnú Å¡truktúru, čo okolo toho vybudoval plukovník.“ Chudý muž pozrel zasnene na oblohu a dodal: Ak by mne dali čo i len tisícinu z tých peňazí, dnes by som si hovel pod palmou na Kube a mojím jediným problémom by bolo, či mi si mám daÅ¥ doniesÅ¥ Margaritu alebo Piña Coladu.“ „A k tomu eÅ¡te pár pekných báb v bikinách, čo by Å¥a natierali opaľovacím krémom, nie?“ odpovedal tlsÅ¥och a prepukol do smiechu, pri ktorom sa mu natriasalo brucho tak, že mus z neho padali omrvinky z už zjedeného sendviča. „Toto predjedlo je vynikajúce.“ Doktorkin hlas zaznel z malého reproduktora ukrytého pod palubnou doskou trochu skreslene. „Musím sa ti priznaÅ¥, vôbec som neverila, že by sa pod týmto drsným vojenským „pancierom“ mohol skrývaÅ¥ takýto džentlmen.“ „Nooo, vďaka, Elisa. Ani ja by som si nikdy nebol pomyslel, že taká vysokokvalifikovaná doktorka by mohla byÅ¥, okrem toho že je pekná, aj veľmi prívetivá a sympatická,“ ozval plukovníkov hlas, aj tento trochu skreslený, ale o niečo tichÅ¡ie. „Počúvaj ich, holúbkov,“ vyÅ¡lo z tlstého chlapa na sedadle vodiča. „Podľa mňa skončia v posteli.“ „Nebol by som si taký istý,“ odpovedal druhý. „NaÅ¡a doktorka je rozhodne dosÅ¥ preÅ¡ibaná a neverím, že jedna večera a nejaký pochybný kompliment postačia na to, aby mu klesla do náručia.“ „DesaÅ¥ dolárov na to, že ju dnes dostane,“ ozval sa tlsÅ¥och a natiahol pravú ruku smerom ku kolegovi. „Ok, ruku na to,“ súhlasil druhý a zovrel ručisko natiahnuté pred sebou. Kozmická loď Theos – Záhadné teleso Teleso, ktoré sa zhmotnilo pred dvoma ohromenými cestovateľmi, určite nebolo ničím, čo by mohla napriek svojej nekonečnej predstavivosti vytvoriÅ¥ príroda. Podobalo sa na nejaký kovový kvet s troma dlhými lupeňmi a s mierne kužeľovitým piestikom v strede. ČasÅ¥ za piestikom mala formu Å¡esÅ¥hranného hranola s plochou základne o niečo väčšou ako bola plocha kužeľa osadeného na opačnej strane a fungovala ako podpera pre celú Å¡truktúru. Z troch strán s rovnakou vzdialenosÅ¥ou od Å¡esÅ¥hranu vystupovali obdĺžnikové lupene, ktorých dĺžka mala najmenej Å¡tvornásobok základne. „Vyzerá to ako nejaký starý veterný mlyn, ako tie, čo sa používali pred stáročiami na veľkých východných prériách,“ zvolal Petri, no ani na okamih neodtrhol oči z predmetu na veľkej obrazovke. Azakisovi preÅ¡li po chrbte zimomriavky, keď si spomenul na niektoré staré prototypy, ktoré pred odletom Å¡tudoval na odporúčania StareÅ¡inov. „Je to vesmírna sonda,“ povedal rozhodne Azakis. „Videl som ich niekoľko v starých archívoch Siete, vyzerali viac menej ako toto,“ pokračoval a prostredníctvom N^COM sa snažil vyhľadaÅ¥ čo najviac informácií o tejto téme. „Vesmírna sonda?“ opýtal sa Petri otočiac sa prekvapene k svojmu druhovi. „A kedy sme ju vypustili?“ „Nemyslím, že je naÅ¡a.“ „Nie je naÅ¡a? Čo tým chceÅ¡ povedaÅ¥ priateľu?“ „Tým chcem povedaÅ¥, že ju nevyrobil ani nevypustil nikto z obyvateľov planéty Nibiru.“ Petriho tvár bola čím ďalej tým viac rozruÅ¡ená. „Čo to znamená? Snáď mi nechceÅ¡ povedaÅ¥, že aj ty veríš tým sprostostiam o obyvateľoch iných planét?“ „To, čo viem je, že nič podobné nebolo skonÅ¡truované na naÅ¡ej planéte. Skontroloval som celý archív Siete a neexistuje žiadna zhoda s predmetom, ktorý je pred nami. Ani v projektoch, ktoré neboli nikdy realizované.“ „To nie je možné!“, vykríkol Petri. „Ten tvoj N^COM musí byÅ¥ mimo fázy. Skontroluj lepÅ¡ie.“ „Je mi ľúto, Petri. Už som kontroloval dvakrát a som si úplne istý, že toto dielo nie je naÅ¡e.“ Vizuálny systém s krátkym dosahom generoval trojrozmerný obraz predmetu s podrobnou vizualizáciou aj tých najmenších detailov. Hologram sa s miernou osciláciou vznášal v strede veliteľského pracoviska vo výške približne pol metra nad zemou. Petri ho pohybom pravej ruky začal otáčaÅ¥, pričom pozorne sledoval vÅ¡etky jeho detaily. „Vyzerá, že je vyrobený z veľmi ľahkej zliatiny kovov,“ povedal Petri tónom, ktorý znel oveľa technickejÅ¡ie ako pôvodný, udivený. „Motory musia byÅ¥ napájané tými troma lupeňmi, tak sa mi zdá, že tie sú pokryté nejakým materiálom citlivým na slnečné svetlo.“ Nakoniec sa začal pohrávaÅ¥ s ovládačmi systému. „Piestik je určite nejaká anténa či prijímač a vysielač a v Å¡esÅ¥hrannom hranole je určite „mozog“ tej veci.“ Petri čím ďalej, tým rýchlejÅ¡ie otáčal hologramom, prevracal ho v každom smere. Naraz otáčanie zastavil a zvolal: „Pozri sa sem. Čo je podľa teba toto?” opýtal sa a snažil sa zväčšiÅ¥ obraz. Azakis sa priblížil čo najviac. „Vyzerá to ako symboly.“ „Dva symboly, povedal by som“, opravil ho „alebo lepÅ¡ie, jeden obrázok a Å¡tyri takmer spojené symboly.“ Azakis pokračoval prostredníctvom systému N^COM vo vyhľadávaní, ale nevedel nájsÅ¥ absolútne nič, čo by sa aspoň minimálne podobalo tomu, čo mali pred sebou. Obrázok tvoril obdĺžnik, ktorý vypĺňali pozdĺžne pruhy striedavo červenej a bielej farby. V hornom ľavom rohu bol ďalší obdĺžnik modrej farby s päťdesiatimi päťramennými hviezdami bielej farby. Vpravo od neho boli Å¡tyri symboly: JUNO „Vyzerá to ako nejaké písmo,“ odvážil sa vyjadriÅ¥ svoju teóriu Azakis. „Možno tie symboly znamenajú meno toho, kto sondu vytvoril.“ „Mohlo by to byÅ¥ aj jej meno“, protirečil Petri. „Sonda sa volá „JUNO“ a symbolom tých, ktorí ju vytvorili, je ten farebný obdĺžnik.“ „Tak či tak, určite sme ju nevyrobili my,“ zhrnul Azakis. „Myslíš, že v jej vnútri môže existovaÅ¥ nejaká forma života?“ „Myslím, že nie. Aspoň nie taká, aké poznáme my. Priestor v zadnej komore, čo je jediný priestor, kde by sa niečo mohlo nachádzaÅ¥, je príliÅ¡ malý pre život nejakej bytosti.“ Zatiaľ čo rozprával, Petri už začal sondu skenovaÅ¥ a hľadaÅ¥ tak akýkoľvek znak života v jej vnútri. Po krátkom čase sa na obrazovke ukázala séria symbolov, preto ich začal rýchlo prekladaÅ¥ svojmu priateľovi. „NaÅ¡e senzory ukazujú, že vnútri nie je nič „živé“ a zdá sa, že tam nie sú ani žiadne zbrane. Po prvej analýze môžem konÅ¡tatovaÅ¥, že táto vec je nejaké prieskumné zariadenie vyslané do priestoru slnečnej sústavy, aby skúmalo niečo, o čom my zatiaľ nič nevieme.“ „Mohlo by to byÅ¥ aj tak, ako hovoríš,“ potvrdil Azakis, „ale mali by sme si položiÅ¥ otázku: „Vyslané kým?“ „No,“ zamyslel sa Petri, „ak vylúčime prítomnosÅ¥ tajomných obyvateľov iných planét, povedal by som, že jediní, ktorí by mohli urobiÅ¥ niečo také, sú tvoji starí známi pozemÅ¡Å¥ania.“ „Čo to hovoríš? Veď keď sme u nich boli naposledy, boli schopní iba tak jazdiÅ¥ na koňoch. Ako by mohli dosiahnuÅ¥ takúto úroveň znalostí v takej krátkej dobe? VyslaÅ¥ sondu na prechádzku do vesmíru nie je hračka.“ „V krátkej dobe?“ namietol Petri dívajúc sa mu priamo do očí. „Nezabúdaj, že pre nich odvtedy uplynulo takmer 3 600 rokov. Keď si zoberieÅ¡, že ich priemerný vek dosahuje maximálne päťdesiat - Å¡esÅ¥desiat rokov, znamená to, že za tú dobu sa vystriedalo aspoň Å¡esÅ¥desiat generácií. Možno sa stali oveľa inteligentnejšími, ako si predstavujeme.“ „A možno je to práve to,“ dodal Azakis snažiac sa ukončiÅ¥ priateľovu úvahu, „prečo mali StareÅ¡inovia také obavy o túto výpravu. Oni to predpokladali, teda, aspoň uvažovali o takejto možnosti.“ „Mohli nám aspoň niečo naznačiÅ¥, nie? Veď pri pohľade na túto vec nás mohlo aj poraziÅ¥.“ „Zatiaľ sme na úrovni dohadov,“ odpovedal Azakis a palcom si prechádzal po brade, „ale zdá sa, že to má zmysel. Budem sa snažiÅ¥ kontaktovaÅ¥ StareÅ¡inov a skúsim dostaÅ¥ z nich nejaké informácie, pokiaľ vôbec nejaké majú. Ty sa zatiaľ snaž pochopiÅ¥ niečo viac o tomto čude. Analyzuj aktuálnu dráhu, rýchlosÅ¥, hmotnosÅ¥, vÅ¡ak ty vieÅ¡, čo treba... a skús urobiÅ¥ nejaké uzávery, čo sa týka destinácie, kedy tú sondu vypustili a dáta, ktoré sú v nej uložené. Musíme vedieÅ¥ čo najviac o tom, čo nás tam dolu čaká.“ „Ok, Zak,“ odpovedal Petri, zatiaľ čo už okolo neho len tak lietali farebné hologramy s nekonečným množstvom čísel a vzorcov. „Hej, a nezabudni analyzovaÅ¥ tú vec, čo si identifikoval ako anténu. Ak by to bola skutočne anténa, tak by mala byÅ¥ schopná vysielaÅ¥ a prijímaÅ¥. Nechcel by som, aby tí, ktorí vyslali sondu, už dostali komunikáciu o naÅ¡om stretnutí.“ Potom si to Azakis rýchlo namieril ku kabíne H^COM, jedinej na celej lodi, ktorá bola vybavená na komunikáciu na veľké vzdialenosti a ktorá sa nachádzala medzi dverami osemnásÅ¥ a devätnásÅ¥ modulov na interný presun. Dvere kabíny sa otvorili s tichým zasyčaním a Azakis sa vsunul do úzkej kabíny. Ktovie, prečo ju urobili takú malú... spýtal sa sám seba, kým sa snažil usadiÅ¥ sa na uzučkom sedadle, ktoré sa automaticky zosunulo zhora. Možno chceli, aby sme ju používali čo najmenej... Kým sa mu za chrbtom zatvárali dvere, začal zadávaÅ¥ príkazy na konzole pred sebou. Musel počkaÅ¥ niekoľko sekúnd na stabilizáciu signálu. Naraz sa na holografickom displeji, takmer rovnakom ako bol ten v jeho miestnosti, začala zobrazovaÅ¥ rokmi poznačená tvár s ostrými črtami patriaca jeho nadriadeného StareÅ¡inu. „Azakis,“ povedal muž s náznakom úsmevu a pozdravil ho aj zdvihnutím kostnatej ruky. „Čo Å¥a primälo, aby si tak náhle volal úbohého starca?“ Nikdy sa presne nedozvedel presný vek svojho nadriadeného. Nikto nepoznal takéto súkromné informácie o nikom zo StareÅ¡inov. Iste videl už veľa otáčok okolo slnka. Napriek tomu jeho oči blúdili sprava doľava a naopak tak, že ani on by to nedokázal lepÅ¡ie. „DoÅ¡lo k veľmi prekvapujúcemu stretnutiu, teda aspoň pre nás bolo veľmi prekvapujúce,“ začal Azakis bez veľkých okolkov, pričom sa snažil pozeraÅ¥ priamo do očí svojho partnera. „Takmer sme narazili do jedného čudného telesa,“ pokračoval, snažiac sa zachytiÅ¥ každý, aj minimálny náznak mimiky na tvári StareÅ¡inu. „Telesa? Pokús sa vysvetliÅ¥ mi to lepÅ¡ie, synu.“ „Petri ho eÅ¡te stále analyzuje, ale my si myslíme, že by to mohol byÅ¥ nejaký druh sondy a som si istý, že nie je naÅ¡a.“ Oči StareÅ¡inu sa rozšírili v úžase. Zdalo sa, že aj on je prekvapený. „Na trupe sme naÅ¡li vyryté nejaké zvláštne symboly, vyzerá to na neznámy jazyk,“ dodal. „Posielam ti vÅ¡etky údaje.“ Zdalo, že pohľad StareÅ¡inu sa na chvíľku stratil v diaľke, kým prostredníctvom svojho O^COM analyzoval tok prichádzajúcich informácií. Po pár okamihoch, ktoré sa vÅ¡ak zdali nekonečné, sa jeho oči znovu upreli na svojho partnera a tónom, ktorý neprezrádzal žiadne emócie, povedala: „Okamžite zvolám Radu stareÅ¡inov. VÅ¡etko naznačuje, že vaÅ¡e počiatočné dedukcie sú presné. Ak by to bola skutočne pravda, museli by sme okamžite prehodnotiÅ¥ naÅ¡e plány.“ „Čakáme na správy“, s týmito slovami Azakis ukončil komunikáciu. Nasiriya – Večera Plukovník a Elisa popíjali už tretí pohár Å¡ampanského a nálada už bola pomerne neformálna. „Jack, musím povedaÅ¥, že tento Masgouf je božský. Ani ho nedojeme, je obrovský.“ „Nuž, je skutočne vynikajúci. Mali by sme zložiÅ¥ poklony kuchárovi.“ „Možno by som sa zaňho mala vydaÅ¥, aby mi varil,“ povedala Elisa so smiechom a trochu preháňajúc. Alkohol už začínal účinkovaÅ¥. „Tak to teda nie, nech sa postaví do radu. Ja som prvý.“ Odvážil sa namietnuÅ¥ a pomyslel si, že snáď to až tak neprehnal. Elisa sa zatvárila, že to nepočula a ďalej jedla svoju porciu jesetera. „Ty nie si ženatý, vÅ¡ak?“ „Nie, nikdy som na to nemal dosÅ¥ času.“ „To je len stará výhovorka,“ namietla ona so zlomyseľným úsmevom. „No, mal by som povedaÅ¥, že raz som bol veľmi blízko, ale vojenský život sa Å¥ažko kombinuje s manželstvom. A ty?“ dodal a tým ukončil tému o spomienke, ktorá, ako sa zdalo, eÅ¡te neprebolela. „Bola si niekedy vydatá?“ „ŽartujeÅ¡? Kto by už len zniesol ženu, ktorá trávi väčšinu svojho času cestovaním po svete, kopaním a hrabaním pod zemou ako krtko a ktorá sa zabáva tým, že otvára hroby staré tisícky rokov?“ „Veď to,“ povedal Jack s horkým úsmevom, „evidentne nie sme vhodní pre manželstvo.“ A kým zdvíhal pohár, navrhol melancholicky: „Vypime si na to.“ Vtom k nim podiÅ¡iel priÅ¡iel čaÅ¡ník a priniesol im ďalší práve upečený Samoons , čím naÅ¡Å¥astie preruÅ¡il trudnú chvíľku. Jack využil preruÅ¡enie a snažil sa rýchlo potlačiÅ¥ znenazdajky obnovené spomienky. To už bolo dávno. Teraz má pred sebou prekrásnu ženu a mal by sa sústrediÅ¥ iba na ňu. Nakoniec, nebolo to až také Å¥ažké. Hudba znejúca v pozadí pomáhala vytváraÅ¥ magickú atmosféru. Elisa, osvetlená troma sviečkami stojacimi v strede stola, bola nádherná. V jej vlasoch boli odlesky zlatej a medenej farby a jej pleÅ¥ bola hladká a opálená. Jej prenikavé oči mali farbu zelenej hlbočiny. Mäkké pery sa pomaly snažili oddeliÅ¥ kúsok jesetera od kosti, ktorú držala medzi prstami. Bola taká zvodná. Elisa si nenechala ujsÅ¥ slabú chvíľku plukovníka. Položila kosÅ¥ na okraj taniera a s dávkou nedbanlivosti si oblizla najprv ukazovák, potom aj palec. Mierne sklonila hlavu a pozerala sa naňho tak intenzívne, že Jack mal pocit, že mu srdce ide vyskočiÅ¥ z hrude a skončí priamo v tanieri. Zbadal, že už nemá situáciu pod kontrolou a, predovÅ¡etkým, že už nemá pod kontrolou seba samého a okamžite sa snažil pozbieraÅ¥ sa. Bol už dosÅ¥ starý na to, aby sa správal ako zaľúbený pubertiak, ale to dievča malo v sebe niečo, čo ho nenormálne priÅ¥ahovalo. Nabral dych, pošúchal si tvár rukami a skúsil povedaÅ¥: „Čo povieÅ¡, skúsime dojesÅ¥ aj posledný kúsok?“ Usmiala sa, zobrala rukou kúsok zostávajúceho jesetera, mierne sa zdvihla zo stoličky, natiahla sa smerom k nemu a podala mu kúsok k ústam. V tejto polohe jej výstrih zvýraznil kypré poprsie. Jack, očividne v rozpakoch, zobral do úst naraz celý kúsok, ale bez toho, že by sa perami dotkol jej prstov. Jeho vzruÅ¡enie narastalo. Elisa sa s ním zahrávala ako mačka s myÅ¡ou a Jack sa tomu nedokázal nijako ubrániÅ¥. Potom, s výrazom nevinného dievčatka si Elisa znovu pohodlne sadla a, ako keby sa vôbec nič nestalo, rukou privolala vysokého a chudého čaÅ¡níka, ktorý sa ihneď priblížil k stolu. „Myslím, že nadiÅ¡la chvíľa na dobrý kardamómový čaj. Čo povieÅ¡, Jack?“ Jack, ktorý sa eÅ¡te neprebral z predchádzajúcej situácie, zakoktal niečo ako „vlastne áno, ok...“ A kým si upravoval sako a snažil sa znovu nadobudnúť kontrolu, dodal: „Myslím, že je vynikajúci na zažívanie.“ Uvedomil si, že to, čo povedal, bolo smieÅ¡ne, ale v tom momente mu nič iné nenapadlo. „Bolo to vÅ¡etko skutočne krásne, Jack, krásny večer, ale nezabúdajme na hlavný dôvod nášho stretnutia. Musím ti niečo ukázaÅ¥, pamätáš sa?“ Plukovník v tej chvíli myslel na vÅ¡etko, len nie na robotu. V každom prípade vÅ¡ak mala pravdu. IÅ¡lo o oveľa dôležitejÅ¡ie veci ako jeden hlúpy flirt. Ale pravdou bolo aj to, že jemu sa ten flirt vôbec nezdal hlúpy. „Iste,“ odpovedal, snažiac sa nadobudnúť znovu autoritatívny výraz. „Som skutočne zvedavý, čo si odhalila.“ TlsÅ¥och, ktorý v neďaleko zaparkovanom aute vÅ¡etko počúval, vyhŕkol: „To je ale opica. VÅ¡etky ženy sú rovnaké. Najprv Å¥a pobláznia, aby sa ti zdalo, že stúpaÅ¡ ku hviezdam a potom Å¥a nechajú tak.“ „Myslím, že tvojich desaÅ¥ dolárov sa čoskoro ocitne v mojom vrecku,“ odvetil chudý a schuti sa zasmial. „Aby som pravdu povedal, mne je to úplne fuk, koho si naÅ¡a doktorečka zoberie do postele. Nezabúdaj, že sme tu na to, aby sme zistili, čo vie.“ A kým si hľadal pohodlnejÅ¡iu polohu na sedadle, pretože ho už začal pobolievaÅ¥ chrbát, dodal: „Mali sme vymyslieÅ¥ aj spôsob, ako umiestniÅ¥ do toho lokálu aj takú malú Å¡ikovnú telekameru.“ „Hej, a najlepÅ¡ie pod stolom, aby si sa mohol pozeraÅ¥ aj na jej stehná.“ „Debil. Kto bol ten hlupák, čo si Å¥a vybral pre túto úlohu?“ „Náš šéf, kamarát môj. A odporúčam ti neurážaÅ¥ ho, pretože aj on vie, ako a kam umiestniÅ¥ mikrofóny a nemyslím, že by mal nejaký problém namontovaÅ¥ ich aj v tomto aute.“ TlsÅ¥och až podskočil a chvíľku sa mu zdalo, že mu prestalo biÅ¥ srdce. Snažil sa postupovaÅ¥ v kariére a uraziÅ¥ svojho priameho nadriadeného by neviedlo k úspechu. „Prestaň trepaÅ¥,“ povedal a snažil sa obnoviÅ¥ profesionálny výraz. „Snaž sa robiÅ¥ si dobre svoju robotu a dúfajme, že sa na základňu vrátime s niečím konkrétnym.“ Po tomto zhodnotení uprel zrak do diaľky a sledoval nejaký nedefinovaný bod v tme za mierne zahmleným oknom. Elisa vytiahla z kabelky svoj vreckový počítač, položila ho na stôl a začala s prezeraním fotiek. Zvedavý plukovník sa snažil natiahnuÅ¥, aby zazrel aspoň niečo, ale uhol, pod ktorým videl obrazovku, mu to nedovolil. Keď naÅ¡la, čo hľadala, Elisa sa zdvihla a sadla si vedľa neho. „Takže,“ začala Elisa, „pohodlne sa usaď, pretože príbeh je veľmi dlhý. Budem sa snažiÅ¥ zostručniÅ¥ ho ako sa len bude daÅ¥.“ Ukazovákom sa rýchlo posúvala po obrazovke, na ktorej sa ukázala tabuľka s vyrytými čudnými znakmi a klinovými nápismi. „Toto je fotka jednej z tabuliek, ktoré boli nájdené v hrobe kráľa Balduina II v Jeruzaleme,“ pokračovala Elisa, „o ktorom sa predpokladá, že bol prvým človekom, kto v roku 1 119 otvoril jaskyňu Macpela, nazývanú aj Jaskyňa Patriarchov, kde by mal byÅ¥ pochovaný Abrahám a jeho dvaja synovia Izák a Jakub. Tieto hrobky by sa mali nachádzaÅ¥ pod zemou na mieste, kde sa dnes nachádza takzvaná MeÅ¡ita alebo Abrahámova svätyňa v Hebrone v Predjordánsku.“ A ukázala mu fotografiu meÅ¡ity. „V hrobkách,“ pokračovala Elisa, „vraj kráľ naÅ¡iel, okrem nespočetného množstva rôznych predmetov, aj niekoľko tabuliek, ktoré mali patriÅ¥ Abrahámovi. Dokonca sa tvrdí, že by to mohol byÅ¥ určitý druh denníka, ktorý si Abrahám písal a do ktorého zaznamenával najdôležitejÅ¡ie chvíle svojho života.“ „Niečo také ako zápisník z ciest?“ skúsil uhádnuÅ¥ Jack, dúfajúc, že si troÅ¡ku Å¡plhol. „V určitom zmysle áno, vzhľadom na to, že na tú epochu preÅ¡iel riadny kus cesty.“ Elisa sa posunula na ďalÅ¡iu fotografiu a pokračovala s výkladom. „Najväčší odborníci na jeho jazyk a spôsoby grafického vyjadrovania v tej dobe sa snažili preložiÅ¥ vytesané texty na tejto tabuľke. Názory na preklad niektorých častí sa, samozrejme, líšil, ale vÅ¡etci súhlasili s tým, že toto,“ a pri týchto slovách zväčšila detail fotografie, „možno preložiÅ¥ ako „truhlica“ alebo ako „Božská amfora“. Okrem toho tu sú slová ako „pochovávanie“, „tajomstvo“ a „ochrana“, ktoré sú pomerne jasné.“ Jack sa prestával orientovaÅ¥, ale pokyvkávaním hlavou sa snažil Elisu presvedčiÅ¥, že je dokonale v obraze. Ona sa naňho chvíľočku zadívala a pokračovala: „Tento symbol, naopak,“ a posúvala prstom po obrazovke, aby sa obraz čo najviac vyjasnil, „by mal podľa niektorých vedcov predstavovaÅ¥ hrob. Hrob nejakého boha. A táto časÅ¥ tu by mala opisovaÅ¥ jedného z Bohov, ako upozorňuje ľudí stojacich okolo neho, alebo im dokonca hrozí.“ Plukovníkovi sa, troÅ¡ku následkom alkoholu, troÅ¡ku následkom omamného parfumu šíriaceho sa z Elisy a troÅ¡ku preto, že sa stratil v jej očiach, začali miznúť súvislosti. Naďalej vÅ¡ak prikyvoval, ako by mu bolo vÅ¡etko nad slnko jasnejÅ¡ie. „Takže, aby som to skrátila,“ pokračovala Elisa, ktorá postrehla postupne sa otupujúci Jackov pohľad, „odborníci interpretovali obsah tejto tabuľky ako zobrazenie udalosti, ktorá sa stala počas Abrahámovho života, v ktorej nejaký predpokladaný Boh, lepÅ¡ie povedané Bohovia, schovali alebo zakopali v blízkosti jedného ich hrobu niečo veľmi vzácne, teda aspoň pre nich veľmi vzácne.“ „Zdá sa mi to dosÅ¥ vÅ¡eobecné tvrdenie, začal Jack, snažiac sa tváriÅ¥ sa prísne. „PovedaÅ¥, že pochovali niečo veľmi vzácne v blízkosti nejakej hrobky Bohov nie je určite to isté, ako maÅ¥ súradnice GPS. Mohlo by sa to týkaÅ¥ čohokoľvek a kdekoľvek.“ „Máš pravdu, ale vÅ¡etky nápisy, predovÅ¡etkým nápisy pochádzajúce z takého dávneho obdobia, sa musia v podstate interpretovaÅ¥ a vysvetľovaÅ¥ v určitom kontexte. Preto existujú odborníci a, úplne náhodou, práve ja som jedna z nich.“ S týmito slovami začala napodobňovaÅ¥ gestá modelky, ktorú fotografujú paparazzi. „Dobre, dobre, viem, že si Å¡ikovná. Teraz sa ale pokús vysvetliÅ¥ to aj obyčajným smrteľníkom.“ „V podstate,“ upokojila sa Elisa a začala znovu rozprávaÅ¥, „po analyzovaní a porovnaní historických artefaktov rôzneho druhu, teda porovnaním skutočných príbehov, legiend, povestí a vÅ¡etkého možného, čo sa primieÅ¡alo, najväčšie „mozgy“ zeme potvrdili, že táto rekonÅ¡trukcia sa zakladá na pravde. Na tejto báze sa archeológovia z celého sveta pustili hľadaÅ¥ toto tajomné miesto.“ „Ale čo má s tým vÅ¡etkým spoločné ELSAD?“ Plukovníkovi znova začínali fungovaÅ¥ mozgové závity. „Mne povedali, že tieto výskumy by mali byÅ¥ zamerané na vyhľadávanie čudesných výrobkov, dokonca vraj mimozemského pôvodu.“ „A možno je to práve tak,“ odpovedala Elisa. „Je to už dávno rozšírený názor, že títo záhadní „Bohovia“, ktorí v dávnych vekoch blúdili po Zemi, boli vlastne humanoidi pochádzajúci z ďalekej planéty nachádzajúcej sa mimo naÅ¡ej slnečnej sústavy. S ohľadom na ich vysokovyvinutú technológiu a ich poznatky z medicíny a vedy vÅ¡eobecne nie je také Å¥ažké uveriÅ¥, že ich považovali za bohov schopných činiÅ¥ vÅ¡elijaké zázraky.“ „To áno,“ preruÅ¡il ju Jack. „Aj ja, keby som doletel bojovým vrtuľníkom Apache medzi kmene v Amazonskom pralese a začal by som dookola púšťaÅ¥ rakety, tiež by si ma mohli pomýliÅ¥ s nejakým zúrivým bohom.“ „To je presne účinok, ktorý museli maÅ¥ tie záhadné bytosti na ľudí v tej dobe. Niekto dokonca hovorí, že to boli práve mimozemÅ¡Å¥ania, kto do Homo Erectus zasial semeno inteligencie a pretvoril ho tak za niekoľko málo tisícročí na to, čo dnes poznáme ako Homo sapiens sapiens.“ Elisa sa pozorne dívala na čím ďalej, tým viac ohromenú plukovníkovu tvár a rozhodla sa pre úder pod pás. „Aby som pravdu povedala, myslela som si, že ako vedúci tejto výpravy si viac informovaný.“ „To som si myslel aj ja,“ vybuchol Jack. „Je zrejmé, že tí hore dodržiavajú zvyčajnú filozofiu: čím menej vieÅ¡, tým lepÅ¡ie.“ Nad predchádzajúcou láskavosÅ¥ou začala prerastaÅ¥ zlosÅ¥. Elisa si to vÅ¡imla, položila svoj vreckový počítač na stôl a priblížila sa na niekoľko centimetrov k plukovníkovej tvári, ktorý na chvíľu zatajil dych mysliac si, že ho snáď chce pobozkaÅ¥ a zaÅ¡epkala: „A teraz príde to najlepÅ¡ie.“ Prudko sa vrátila na svoj miesto a ukázala mu ďalÅ¡iu fotografiu. „Kým sa vÅ¡etci pustili do hľadania tajomnej „hrobky Bohov“ a začali hrabkaÅ¥ medzi egyptskými pyramídami, teda hrobkami bohov par excellence, ja som sformulovala inú interpretáciu nápisu na tabuľke a myslím si, že je to tá pravá. Pozri sa sem,“ a samoľúbo mu ukázala obrázok textu, ako ho interpretovala ona. Dvaja kamaráti, ktorí počúvali rozhovor večerajúcich z vnútra vozidla, by boli dali aj ruku za to, aby sa aj oni mohli pozrieÅ¥ na fotku, ktorú doktorka ukazovala plukovníkovi. „Doparoma!“ zahreÅ¡il tlsÅ¥och. „Musíme nájsÅ¥ spôsob, ako sa dostaÅ¥ k tomu počítaču.“ „Dúfajme, že aspoň jeden z nich prečíta niečo nahlas“, dodal ten chudý. „Dúfajme aj v to, že táto romantická večera skončí skoro. Už ma to tu nebaví, tma ako vo vreci a už aj umieram od hladu.“ „Od hladu? Čo to trepeÅ¡? Veď si zjedol aj moje sendviče.“ „Nie vÅ¡etky, milý môj. EÅ¡te jeden ostal a ten si spapkám teraz,“ a kým sa spokojný usmieval, otočil sa, aby zobral vrecko zo zadného sedadla. Pri otáčaní vÅ¡ak narazil kolenom do vypínača registračného systému, ktorý sa so slabým pípnutím vypol. „Ty si ale truľo, nemôžeÅ¡ dávaÅ¥ pozor!?“ Chudý sa ponáhľal znovu zapnúť zariadenie. „Teraz musím systém znovu spustiÅ¥, to bude trvaÅ¥ minimálne minútu. Modli sa, aby si zatiaľ nepovedali nič dôležité, pretože ak áno, tak Å¥a odtiaľto poženiem kopancami do riti až po Perzský záliv!“ „Prepáč,“ povedal tíško tlsÅ¥och, „myslím, že by som mal začaÅ¥ s diétou.“ „Bohovia pochovali truhlicu so vzácnym obsahom na južnej strane chrámu a nariadili ľuďom, aby sa k nej nepribližovali až do ich návratu, ináč by sa na vÅ¡etkých ľudí spustili straÅ¡né pohromy. Miesto budú chrániÅ¥ Å¡tyria planúci ochrancovia.” „Toto je môj preklad“, potvrdila pyÅ¡ne Elisa. „Podľa mňa treba slovo preložiÅ¥ ako „chrám“, nie ako „hrobka“ a Ziqqurat di Ur, kde pracujeme, nie je nič iné ako chrám postavený pre bohov. Jasné, povieÅ¡ mi, že Ziqqurat v tejto oblasti nie je jediný, ale ani jeden nie je tak blízko k domu, ktorý patril tomu, kto pravdepodobne vytvoril tabuľky, teda nášmu Abrahámovi.“ „Veľmi zaujímavé.“ Plukovník pozorne analyzoval text. „Vskutku, to, čo vÅ¡etci označujú ako „Abrahámov dom“ je iba pár stovák metrov od chrámu.“ „Okrem toho, ak by tieto bytosti boli skutočne mimozemÅ¡Å¥anmi,“ pokračovala Elisa, „predstav si, aká by bola dôležitá pre vás vojakov „truhlica“. Možno aj viac ako jej „vzácny obsah“. Jack chvíľku rozmýšľal, potom povedal: „Tu väzí dôvod záujmu zo strany ELSAD. Pochovaná nádoba by mohla byÅ¥ niečo oveľa zaujímavejÅ¡ie ako iba jednoduchý keramický hrniec.“ „Šikovný. A teraz, klinec programu,“ zvolala Elisa teatrálne. „Ladies and gentlemen, predstavujem vám, čo som naÅ¡la dnes ráno.“ Dotykom obrazovky sa na počítači objavila nová fotografia. „Ale veď to je ten istý symbol ako na tabuľke“, zvolal Jack. „Presne. Ale túto fotku som urobila dnes,“ odpovedala spokojná Elisa. „Tak sa zdá, že Abrahám na označenie „Bohov“ použil ten istý symbol, ktorý použili už Sumeri: hviezdu s dvanástimi planétami okolo nej a ktorú som, div sa svete, naÅ¡la vysekanú na veku „truhlice“, ktorú odhaľujeme.“ „Možno to vÅ¡ak nič neznamená,“ poznamenal Jack. „Možno je to iba náhoda. Symbol by mohol maÅ¥ aj tisíc iných významov.“ „Áno? A teda toto je čo podľa teba?“ a ukázala mu poslednú fotografiu. „Urobili sme ju z vonkajÅ¡ej strany nádoby pomocou nášho prenosného röntgenového prístroja.“ Jackovi sa iba ohromene rozšírili oči. Kozmická loď Theos – Analýza dát Petri bol eÅ¡te zahĺbený do analýzy sondy, keď mu Azakis, vrátiac sa k palubnej doske povedal: „Dajú nám vedieÅ¥.” „Čo v podstate znamená, že si máme poradiÅ¥ sami,“ trpko skonÅ¡tatoval Petri. „Viac menej ako zvyčajne, nie?“ odpovedal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Čo mi vieÅ¡ povedaÅ¥ o tej hromade kovu?“ „Okrem toho, že chýbalo naozaj máličko, aby nám poÅ¡kriabala lak vonkajÅ¡ieho plášťa, môžem s takmer absolútnou istotou iba potvrdiÅ¥, že máš trojlopatkový kamarát nevyslal žiadnu správu. Zdá sa, že sonda bola navrhnutá iba na analyzovanie a Å¡túdium kozmických telies. Taký nejaký osamelý vesmírny cestovateľ, ktorý zaznamenáva dáta a v určitých intervaloch ich odosiela do základne,“ a ukázal na holograme vznášajúcom sa v miestnosti na detail antény. „Pravdepodobne sme preÅ¡li okolo veľmi rýchlo na to, aby mohla zaznamenaÅ¥ naÅ¡u prítomnosÅ¥,“ odvážil sa vysloviÅ¥ svoj predpoklad Azakis. „Nielen to, priateľu. Jej palubné prístroje sú naprogramované na analyzovanie telies vzdialených stovky tisícok kilometrov a my sme preleteli tak blízko, že keby sme neboli vo vákuu, tlaková vlna by ju otáčala ako hračku.“ „A teraz, keď sme sa vzdialili, myslíš, že môže registrovaÅ¥ naÅ¡u prítomnosÅ¥?“ „Myslím, že nie. Sme rozhodne veľmi malí a rýchli na to, aby sme sa dostali do jej bodu záujmu.“ „Dobre,“ zvolal Azakis. „Konečne nejaká dobrá správa.“ „Skúsil som urobiÅ¥ analýzu metódy vysielania dát, ktorú používa sonda,“ pokračoval Petri. „Zdá sa, že eÅ¡te nie je vybavená technológiou „svetelných vírov“ ako naÅ¡a, ale eÅ¡te používa starý systém modulácie frekvencie.“ „Nebolo to to, čo používali naÅ¡i predkovia eÅ¡te pred Veľkou revolúciou ?“ opýtal sa Azakis. „Presne. Nebolo to bohvieako účinné, ale veľmi dlhý čas to dovoľovalo výmenu informácií na celej planéte a rozhodne to prispelo k tomu, že postúpili až tam, kde sme teraz.“ Azakis si sadol na veliteľské kreslo, chvíľočku si hrýzol ukazovák a potom povedal: „Ak sa tento komunikačný systém používa v súčasnosti na Zemi, možno by sme mohli zachytiÅ¥ nejaké ich vysielanie.“ „Áno, možno aj nejaký pekný film porno“, komentoval to Petri a mierne vyplazil jazyk v ľavom kútiku úst. „Prestaň so somarinami. Prečo radÅ¡ej neskúsiÅ¡ prispôsobiÅ¥ na túto technológiu náš sekundárny komunikačný systém? Chcel by som tam prísÅ¥ pripravený čo najlepÅ¡ie.“ „Rozumiem. Zase pár hodín roboty v tej tesnote.“ „A čo povieÅ¡, keby sme predtým niečo zjedli?“ ozval sa Azakis, ktorý tým predbehol priateľovu žiadosÅ¥, ktorá by určite nasledovala. „Toto je prvá rozumná vec, ktorú si dne navrhol,“ odpovedal Petri. „Až som z toho vzruÅ¡enia vyhladol.“ „Dobre, urobíme si pauzu, ale rozhodnem ja, čo si dáme. Pečeň Nebir, čo si vybral včera, mi ostala tak dlho v žalúdku, až som mal pocit, že zapustila korene.“ Približne po desiatich minútach, keď sa naÅ¡i dvaja cestovatelia eÅ¡te iba chystali zjesÅ¥ svoje jedlo, na Zemi, v Centre riadení kozmických letov v NASA, jeden mladý inžinier zaznamenal zvláštnu odchýlku z dráhy jednej sondy, ktorú monitoroval. „Šéfe,“ povedal do mikrofónu, ktorý mal tak centimeter od úst a ktorý bol pripojený k slúchadlám. „Možno máme problém.“ „Aký typ problému?“ poponáhľal sa s odpoveďou inžinier zodpovedný za lety. „Zdá sa, že Juno, z nejakého mne neznámeho dôvodu, utrpela odklon od svojej určenej dráhy.“ „Odklon? A o koľko? A z akého dôvodu?“ Už na sebe cítil studený pot. Náklady na tento let boli straÅ¡ne vysoké a nič sa nesmelo pokaziÅ¥. „Analyzuje dáta práve v tejto chvíli. Telemetria indikuje odchýlku 0,01 stupňa, ale bez nejakého evidentného motívu. Zdá sa, že vÅ¡etko funguje správne.“ „Možno narazila do nejakej skaly,“ odvážil sa o hypotézu starší inžinier. „V podstate pás asteroidov nie je až tak ďaleko.“ „Juno je prakticky v obežnej dráhe Jupitera a tam by nemali byÅ¥,“ taktne namietol ten mladý. „Tak čo sa stalo? Musela sa predsa vyskytnúť nejaká chyba.“ Rozmýšľal chvíľku a potom nariadil: „Chcem dvojitú kontrolu vÅ¡etkých palubných prístrojov. Výsledky do piatich minút na môj počítač,“ a ukončil komunikáciu. Mladý inžinier si náhle uvedomil zodpovednosÅ¥, ktorou ho poverili. Pozrel si na ruky: mierne sa mu triasli. Musí to ignorovaÅ¥. Požiadal svojho kolegu, aby vykonal diferencovaný check-up sondy a prekrížil prsty. Počítače začali so sekvenčnou naprogramovanou analýzou vÅ¡etkých dát a po niekoľkých minútach sa na obrazovke ukázali výsledky: Kontrola ukončená. VÅ¡etky prístroje sú funkčné. „Zdá sa, že vÅ¡etko je v poriadku,“ poznamenal kolega. „Tak čo sa vlastne stalo? Keď to nezistíme do dvoch minút, šéf nás poÅ¡le oboch do čerta,“ a začal freneticky zadávaÅ¥ príkazy klávesnicou, ktorú mal pred sebou. Nič, nič a eÅ¡te raz nič. VÅ¡etko perfektne funguje. Musel si niečo vymyslieÅ¥ a musel to urobiÅ¥ veľmi rýchlo. Začal prstami klopkaÅ¥ po stole. Pokračoval v tom tak desaÅ¥ sekúnd, potom sa rozhodol použiÅ¥ prvé nepísané pravidlo príručky správania sa na pracovisku: nikdy neprotirečiÅ¥ šéfovi. Zapol mikrofón a spustil: „Šéfe, mali ste pravdu. Bol to skutočne malý asteroid, ktorý donútil sondu odbočiÅ¥ z dráhy. NaÅ¡Å¥astie ju nezasiahol priamo, ale iba preletel v jej tesnej blízkosti. Zrejme hmota asteroidu vytvorila minimálnu gravitačnú príťažlivosÅ¥ voči naÅ¡ej sonde Juno, čo spôsobilo odchýlku z obežnej dráhy. Posielam vám dáta,“ a zatajil dych. Po niekoľkých sekundách, ktoré sa mu zadali nekonečnými, sa v slúchadlách ozval šéfov hlas: „Bol som si istý. Chlapče môj, inÅ¡tinkt starého vlka neporazíš.“ Potom dodal: „Zaistite aktiváciu motorov sondy a napravte orbitu. Nedopustím, aby doÅ¡lo k chybám,“ a ukončil konverzáciu. Po chvíľočke ju znovu aktivoval a poznamenal: „Vynikajúca práca, chlapci!“ Mladý inžinier si uvedomil, že v tele sa mu znovu rozprúdila krv. Srdce mu búchalo tak silno, že cítil jeho pulzovanie aj v uÅ¡iach. V podstate, mohlo sa to naozaj staÅ¥ aj takto. Obrátil sa na svojho kolegu a zdvihol palec, čím naznačil, že je vÅ¡etko v poriadku. Druhý mu odpovedal žmurknutím. Tak toto zvládli, aspoň nateraz. Nasiriya – Po večeri Z registračného zariadenia sa znovu ozvalo pípnutie a prístroj sa znovu zapol. Z malého reproduktora v aute znovu vychádzal hlas doktorky. „Myslím, že by sme už mali ísÅ¥, Jack. Zajtra musím vstávaÅ¥ skoro, aby som pokračovala s vykopávkami.“ „Dobre,“ odpovedal plukovník. „Idem poďakovaÅ¥ kuchárovi a potom pôjdeme.“ „No do prdele,“ vybuchol chudý. „Kvôli tebe nám unikla najlepÅ¡ia časÅ¥.“ „Ale veď som to neurobil naschvál,“ ospravedlňoval sa tlstý. „Mohli by sme povedaÅ¥, že na systéme doÅ¡lo k poruche a že časÅ¥ rozhovoru sme nemohli zaregistrovaÅ¥.“ „Vždy aby som Å¥a zachraňoval“, skonÅ¡tatoval druhý. „Odčiním to. Už mi napadlo, ako by sme sa mohli dostaÅ¥ k počítaču naÅ¡ej doktorky.“ Chytil si nos palcom a ukazovákom a povedal: „Vlezieme dnes do jej izby a skopírujeme vÅ¡etky údaje bez toho, že by to zistila.“ „A ako to chceÅ¡ urobiÅ¥? Čo jej budeme spievaÅ¥ uspávanku, aby sa nezobudila?“ „Nestrachuj sa kamarát. Mám eso v rukáve,“ a žmurkol. V reÅ¡taurácii sa medzitým Jack a Elisa pripravovali na odchod. Plukovník zapol prenosnú vysielačku a zavolal stráž: „Odchádzame.“ „Tu vonku je vÅ¡etko pokojné, plukovník,“ odpovedal hlas v slúchadle. Plukovník opatrne otvoril dokorán dvere reÅ¡taurácie, vyzrel von a potom chvíľku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stál ten istý vojak, ktorý priviezol Elisu. „MôžeÅ¡ ísÅ¥, chlapče,“ nariadil mu plukovník. „Doktorku odprevadím ja.“ Vojak skočil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac niečo do svojej vysielačky, zmizol v tme. „Bol to prekrásny večer, Jack,“ povedala Elisa vychádzajúc von. Zhlboka sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a dodala: „Už veľmi dávno som nezažila niečo také pekné. Srdečne ďakujem,“ a vylúdila jeden zo svojich krásnych úsmevov. „Poď, nie je eÅ¡te veľmi bezpečné stáť vonku v tejto oblasti,“ a s týmito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastúpiÅ¥ do auta. Veľké tmavé auto riadené plukovníkom vyÅ¡tartovalo rýchlo a zanechalo za sebou iba kúdol prachu. „Aj mne sa to veľmi páčilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že večer s „mudrlantskou doktorkou“ by mohol byÅ¥ taký príjemný.“ „Mudrlantskou? Takto ma hodnotíš?“ otočila sa naňho tváriac sa urazene. „Hej, mudrlantská, ale aj veľmi sympatická, inteligentná a rozhodne veľmi príťažlivá.“ Keďže sa pozerala vonku, využil to a pohladil jej nežne vlasy na zátylku. Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli príjemné zimomriavky. Nemohla vÅ¡ak podľahnúť tak skoro. Jej vzruÅ¡enie ale nezadržateľne rástlo. Rozhodla sa, že nepovie nič a užívala si príjemnú masáž. Jack, povzbudený absenciou protestov proti svojmu gestu, pokračoval v hladení jej dlhých vlasov. Naraz vÅ¡ak jeho ruka skĺzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stále nižšie a nižšie, až kým jej jemne nepohladil prsty. Ona, eÅ¡te stále otočená k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veľká a silná. Kontakt s ňou v nej vyvolával pocit bezpečnosti. Z neveľkej diaľky ich sledovalo druhé tmavé auto a osoby v ňom sa snažili pochopiÅ¥ niečo z dialógu. „Myslím, že tých desaÅ¥ dolárov mení cieľ cesty, kamarát,“ povedal tlsÅ¥och. „Teraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na posledný pohárik a už bude ruka v rukáve.“ „Modli sa, aby to tak neskončilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceÅ¡ skopírovaÅ¥ údaje z počítača.“ „Doriti, na to som nepomyslel.“ „Ty nemyslíš nikdy na nič, čo by nemohlo skončiÅ¥ v tvojom bezodnom žalúdku.“ „Poď, nenechaj, aby sa veľmi vzdialili,“ povedal tlsÅ¥och, ignorujúc provokáciu. „Nechcel by som ich stratiÅ¥ aj druhýkrát.“ Ostali chvíľu bez slova sedieÅ¥ ruka v ruke. Obaja s pohľadom upretým do diaľky. Blížili sa k hotelu a Jack sa cítil dosÅ¥ zmätený, neobratný. Nebolo to prvýkrát, čo bol na večeri s nejakou ženou, ale v ten večer znovu cítil vÅ¡etku hanblivosÅ¥, ktorá ho trápila v mladosti a o ktorej si myslel, že ju už dávno prekonal. Zdalo sa mu, že ten dlhý kontakt ho paralyzoval. Možno by mal niečo povedaÅ¥, aby prelomil to trápne ticho, ale obava, že akékoľvek slovo by mohlo zničiÅ¥ tieto čarovné okamihy, ho donútila naďalej mlčaÅ¥. Poďakoval automatickej prevodovke, že nemusel pustiÅ¥ jej ruku, aby radil prevodové stupne a pokračoval v nočnej jazde. Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne vÅ¡etci „muži jej života“. Rôzne príbehy, mnohé sny, plány, radosÅ¥ a Å¡Å¥astie, ale nakoniec vždy rovnaké rozčarovanie, horkosÅ¥ a bolesÅ¥. Bolo to, ako keby osud už dávno rozhodol za ňu. Určite, vytýčil jej život plný uspokojenia a uznania z profesionálnej stránky, ale zdalo sa, že nebol naplánovaný nikto, kto by ju po tej ceste životom sprevádzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s mužom, ktorého až do predoÅ¡lého dňa považovala za prekážku svojich plánov, no ktorý jej naopak preukazoval toľkú nehu a pozornosÅ¥. Už viackrát sa sama seba pýtala, čo by mala urobiÅ¥. „VÅ¡etko v poriadku?“ opýtal sa Jack znepokojene, pretože postrehol, že sa jej čím ďalej, tým viac lesknú oči. „Áno, ďakujem Jack. Iba troÅ¡ku melanchólie. Prejde to skoro.“ „Je to snáď moja vina?“ poponáhľal sa s otázkou plukovník. „Povedal som niečo nevhodné?“ „Nie, naopak,“ odpovedala ihneď a láskavým hlasom dodala, „buď mi nablízku, prosím Å¥a.“ „Hej.... som tu. NesmieÅ¡ sa obávaÅ¥ ničoho. Nedovolím, aby sa ti niekedy stalo niečo zlé, ok?“ „Ďakujem, zo srdca ďakujem,“ povedala Elisa, kým sa snažila osuÅ¡iÅ¥ si slzy, ktoré jej pomaly stekali po lícach, „si poklad.“ Jack ostal bez slova, iba jej eÅ¡te silnejÅ¡ie stisol ruku. Na konci ulice sa zjavila vývesná tabuľa hotela. PreÅ¡li celou ulicou v mlčaní. Potom plukovník spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. Hľadeli si uprene do očí. Pár nekonečných okamihov sa nikto z nich neodvážil nič povedaÅ¥. Jack vedel, že by mal urobiÅ¥ prvý krok, ale Elisa ho predbehla: „Teraz by si mi mal povedaÅ¥, že to bol prekrásny večer, že som nádherná a ja by som Å¥a mala pozvaÅ¥, aby sme si hore eÅ¡te niečo vypili.“ „No áno, zvyčajne to tak funguje,“ poznamenal Jack, troÅ¡ku vykoľajený jej slovami. „Urobil by som to, keby si ty bola jedna z mnohých, ale práve to si o tebe nemyslím.“ Nabral dych a pokračoval, „myslím, že ty si skutočne výnimočná a tento spoločne strávený večer mi umožnil lepÅ¡ie Å¥a spoznaÅ¥ a odhaliÅ¥ toľko a takých vecí, ktoré by som si nikdy nevedel ani predstaviÅ¥ u archeologičky.“ „Budem to považovaÅ¥ za poklonu,“ povedal ona, aby troÅ¡ku odľahčila situáciu. „Za tým brnením silnej a nezničiteľnej ženy sa skrýva, myslím, láskavé a prestraÅ¡ené mláďa. Si veľmi milá a neuveriteľne citlivá.“ Možno by oľutoval, čo chcel povedaÅ¥, ale nabral odvahu a pokračoval: „Aby som pravdu povedal, nezaujíma ma jednu noc sexu, ktorá by iba doplnila zbierku a ktorá v tebe ráno zanechá iba pocit obrovskej prázdnoty. Od teba by som chcel niečo viac. Vždy si sa mi veľmi páčila, priznávam.“ Už sa nedokázal zastaviÅ¥. Chytil jej obe ruky, stisol ich do svojich a pokračoval „Odkedy som Å¥a prvýkrát uvidel v mojej kancelárii, pochopil som, že je v tebe niečo zvláštne. Spočiatku ma, samozrejme, priÅ¥ahovala tvoja krása, potom aj tvoj hlas, tvoj spôsob rozprávania, tvoje gestá, to, ako chodíš, tvoj úsmev...,“ na chvíľku sa preruÅ¡il a potom dodal, „tvoje čaro ma úplne uchvátilo. Ukradla si mi srdce. Neverím, že by som eÅ¡te dokázal myslieÅ¥ na život bez teba a určite to nebude záver dneÅ¡ného večera, prečo by som zmenil svoj úmysel.“ Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=40850253&lfrom=334617187) на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
КУПИТЬ И СКАЧАТЬ ЗА: 308.47 руб.