Сетевая библиотекаСетевая библиотека
Skríženie S Nibiru Danilo Clementoni Danilo Clementoni Skríženie s Nibiru Dobrodružstvá Azakisa a Petriho Pôvodný názov: Incrocio con Nibiru Preložila: Janka Lopatníková Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosÅ¥ami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná. SKRÍŽENIE S NIBIRU Copyright © 2015 Danilo Clementoni 1. vydanie: február 2015 Vydané a vytlačené na vlastné náklady facebook: www.facebook.com/incrocioconnibiru blog: dclementoni.blogspot.it e-mail: d.clementoni@gmail.com VÅ¡etky práva vyhradené. Žiadna časÅ¥ tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovaÅ¥, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov slúžiacich na recenziu. Toto je druhý diel série „Dobrodružstvá Azakisa a Petriho“ Ak si chcete vychutnaÅ¥ vÅ¡etky dobrodružstvá tejto dvojice, skôr, než sa pustíte do tohto románu, odporúčam vám prečítaÅ¥ si najprv prvý diel s názvom „Návrat“ (Pozn. autora) Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosÅ¥, ktorú mali so mnou a za vÅ¡etky hodnotné odporúčania, ktoré pomohli, aby som sa zlepÅ¡il ja, aj tento román. Mimoriadne poďakovanie patrí vÅ¡etkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta. Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadÅ¡enie a profesionalitu venované tomuto prekladu. Obsah Úvod (#u537a4a0e-60b3-57d8-a25d-e3826ff1ffa3) Predchádzajúce udalosti (#u4cf28709-33de-5bab-9633-871a1635f7ee) Kozmická loď Theos (#ub2e5c074-696a-543d-9af0-eb66b0f866e3) Tell el-Mukayyar – Útek (#u69ae4995-dfea-5bb8-b1d3-0114758e83c7) Kozmická loď Theos – Superfluidum (#u86167df8-142f-5dc0-8657-a651ade1b166) Letecká základňa Camp Adder – Únik (#u7c176ead-59fc-5df1-bb87-2c8d0f59b933) Kozmická loď – Akčný plán (#ue503b5eb-84b8-511d-9aa6-b1fc80a1672c) New York – Ostrov Manhattan (#u0ac687dc-b72e-5d3b-bef0-89decf4f8406) Kozmická loď Theos – Dar (#ud8e515dd-71b8-50cd-aeab-c589026cc894) Nasiriya – Večera (#u615bef1a-9d6f-550b-991f-ce9d3dea8a07) Kozmická loď Theos – Admirál (#u17d42c7b-df7b-5142-92ce-3425ad7e5527) Nasiriya – Nástrahy (#udfe6152b-34b4-59d4-8d3e-bd9faadb5ca3) Kozmická loď Theos – Prezident (#u99af229e-ec5f-51da-9cd8-9877fc036707) Nasiriya – Hisham (#litres_trial_promo) Kozmická loď Theos – Návrat na Zem (#litres_trial_promo) Nibiru – Prípravy (#litres_trial_promo) Tell el-Mukayyar – Pasca (#litres_trial_promo) Nevada – OblasÅ¥ 51 (#litres_trial_promo) Nibiru – Kolaudácia (#litres_trial_promo) Tell el-Mukayyar – Nepríjemné správy (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Kontakt (#litres_trial_promo) Nibiru – Začiatok cesty (#litres_trial_promo) Tell el-Mukayyar – Správa (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Ochranné opatrenia (#litres_trial_promo) Theos-2 – Kontakt so Zemou (#litres_trial_promo) Tell el-Mukayyar – Nehoda (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Tajná základňa (#litres_trial_promo) Tell el-Mukayyar – Mača (#litres_trial_promo) Theos-2 – Asteroid (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Zázraky technológie (#litres_trial_promo) Nasiriya – Shani (#litres_trial_promo) Theos-2 – Výpočty (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Koordináty (#litres_trial_promo) Nasiriya – Návrat do tábora (#litres_trial_promo) Theos-2 – Porucha (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Peniaze (#litres_trial_promo) Tell-el-Mukayyar – Návrat na základňu (#litres_trial_promo) Theos-2 – Prechádzka v kozme (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Projekt (#litres_trial_promo) Tell-el-Mukayyar – Zajatie (#litres_trial_promo) Theos-2 – Opravy (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Správy z lode Theos-2 (#litres_trial_promo) Boston – Massachusetts General Hospital (#litres_trial_promo) Theos-2 – Hypotéza (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Nádej (#litres_trial_promo) Atlantický oceán – Vylovenie (#litres_trial_promo) Theos-2 – Plán „B“ (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Dohoda (#litres_trial_promo) Kozmická loď Theos – Overenia (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Priznanie (#litres_trial_promo) Theos-2 – Obežná dráha Zeme (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Oslobodenie (#litres_trial_promo) Theos-2 – Bod „X“ (#litres_trial_promo) OblasÅ¥ 51 – Riadenie evakuácie (#litres_trial_promo) Theos-2 – Posledné overenia (#litres_trial_promo) Theos – Nové odhalenia (#litres_trial_promo) Planéta Zem – Kalifornia (#litres_trial_promo) Theos – Newark v akcii (#litres_trial_promo) Planéta Zem – Reakcie (#litres_trial_promo) Obežná dráha Zeme – Kodon (#litres_trial_promo) Tell-el-Mukayyar – Lúčenie (#litres_trial_promo) Literatúra (#litres_trial_promo) Úvod Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri, alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu naÅ¡ej slnečnej sústavy. Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v naÅ¡ej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosÅ¥ou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyÅ¡ky zaujali odliÅ¡né obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. ČasÅ¥ úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovÅ¡etkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu. Družice, ktoré sa podieľali na katastrofe, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časÅ¥, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a VenuÅ¡ou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom. Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému doÅ¡lo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne eÅ¡te aj dnes. Zbrázdenú časÅ¥ planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov Å¡tvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desaÅ¥ kilometrov. Nibiru sa v súčasnosti svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyÅ¡ok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov Å¡tvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k naÅ¡ej. Systematicky nás navÅ¡tevovali a pri každej svojej návÅ¡teve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. NaÅ¡i predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejÅ¡ie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“. Predchádzajúce udalosti Azakis a Petri, dvaja sympatickí a nerozluční mimozemÅ¡Å¥ania, hrdinovia tohto dobrodružstva, sa vrátili na planétu Zem po uplynutí ich jedného roka (3 600 pozemských rokov). Ich úlohou bolo znovu získaÅ¥ veľmi vzácny náklad, ktorý pre poruchu ich prepravného systému museli pri svojej predchádzajúcej návÅ¡teve náhle a nečakane nechaÅ¥ na Zemi. Tentokrát vÅ¡ak naÅ¡li ľudstvo veľmi zmenené. Zvyky, spôsoby, kultúra, technológia, komunikačné systémy, zbrane, to vÅ¡etko bolo úplne iné ako predtým. Pri svojom príchode sa stretli s dvojicou pozemÅ¡Å¥anov: s doktorkou Elisou Hunterovou a s plukovníkom Jackom Hudsonom, ktorí ich prijali s obrovským nadÅ¡ením a po nespočetných nečakaných udalostiach im pomohli splniÅ¥ ich háklivú úlohu. To, čo vÅ¡ak dvaja mimozemÅ¡Å¥ania nemali vôbec chuÅ¥ oznámiÅ¥ svojim dvom novým pozemským priateľom bolo, že sa obrovskou rýchlosÅ¥ou približovala ich rodná planéta Nibiru, ktorá sa o sedem pozemských dní mala skrížiÅ¥ s orbitou Zeme. Podľa výpočtov, ktoré urobili StareÅ¡inovia, jeden zo siedmich satelitov ich rodnej planéty by mal zavadiÅ¥ o Zem a spôsobiÅ¥ tak sériu prevratných klimatických zmien, porovnateľných so zmenami pri predchádzajúcom prechode, ktoré boli zhrnuté do jediného slova: Potopa. V prvej časti príbehu (Návrat – Dobrodružstvá Azakisa a Petriho) sme ich vÅ¡etkých Å¡tyroch nechali v majestátnej kozmickej lodi Theos a práve tam sa vrátime, aby sme nadviazali v rozprávaní o nových, fantastických dobrodružstvách. Kozmická loď Theos Elisa bola v posledných hodinách úplne zahltená toľkým množstvom informácií, že sa teraz cítila ako dievčatko, ktoré pojedlo veľa čereÅ¡ní. Tieto dve zvláštne, ale sympatické bytosti, ktoré sa zjavili prakticky z ničoho, v mimoriadne krátkom čase prevrátili úplne naruby obrovské množstvo „historických tvrdení“, ktoré ona, a v podstate celé ľudstvo, považovali za nepopierateľné. Udalosti, vedecké objavy, presvedčenia, náboženstvá a dokonca aj samotnú evolúciu človeka čakala úplná revolúcia. Správa o odhalení, že bytosti z inej planéty už od prvopočiatkov tak Å¡ikovne manipulovali a riadili vývoj ľudského rodu by mala na celé ľudstvo podobný účinok ako kedysi vyhlásenie, že Zem nie je plochá ale guľatá. Azakis a jeho verný a spoľahlivý priateľ a spoločník na cestách Petri stáli nehybne v strede, pred riadiacim pultom, a pohľadom sa snažili sledovaÅ¥ Elisu, ktorá, s rukami vo vreckách nohavíc, nervózne prechádzala hore-dolu po miestnosti a čosi si nezrozumiteľne mrmlala popod nos. Jack sa, naopak, prakticky zviezol do kresielka a rukami si držal hlavu, ktorá, ako sa mu zdalo, nenormálne oÅ¥ažela. No po niekoľkých nekonečných minútach sa rozhodol prevziaÅ¥ situáciu do vlastných rúk. Prudko vstal a, obrátiac sa k dvom mimozemÅ¡Å¥anom, pevným hlasom povedal: „ak ste si vybrali práve nás dvoch pre túto úlohu, určite na to máte svoje dôvody. Môžem vám povedaÅ¥ iba toľko, že vás určite nesklameme.“ Potom sa pozrel Azakisovi do očí a vážne sa ho opýtal: „Mohol by si mi pomocou toho diabolského vynálezu,“ a ukázal na virtuálny model eÅ¡te stále sa pomaly otáčajúcej Zeme v strede miestnosti „vysvetliÅ¥ simuláciu približovania sa vaÅ¡ej planéty?“ „Žiadny problém,“ odpovedal pohotovo Azakis. Pomocou svojho zariadenia N^COM vyhľadal vÅ¡etky výpočty, ktoré urobili StareÅ¡inovia a zobrazil grafický model priamo pred nimi. „Toto je Nibiru,“ povedal indikujúc najväčšiu planétu, „a toto sú jej satelity, o ktorých sme hovorili.“ Okolo majestátnej planéty krúžilo sedem značne menších nebeských telies, otáčajúc sa okolo vlastnej osi rôznymi rýchlosÅ¥ami. Azakis priblížil ukazovák k tomu, ktoré krúžilo najďalej zo vÅ¡etkých a zväčšil ho tak, že takmer nadobudlo rozmery dospelého človeka. Potom slávnostne prehovoril: „Páni, predstavujem vám Kodon, impozantnú hromadu skál, ktorá sa rozhodla, že vaÅ¡ej milovanej planéte narobí nemálo problémov.“ „Aký je veľký?“ opýtala sa Elisa, ktorá zvedavo podiÅ¡la k tej hrboľatej tmavosivej guli. „Povedzme, že rozmermi sa približuje vášmu Mesiacu, je iba o niečo menší, ale jeho hmotnosÅ¥ je takmer dvojnásobná.“ Azakis urobil rýchle gesto rukou a pred ním sa zjavila celá slnečná sústava s planétami pomaly sa pohybujúcimi po svojich obežných dráhach. Jednotlivé trajektórie boli zobrazené tenkými čiarami rozličných farieb. „Táto,“ pokračoval Azakis ukazujúc na tmavočervenú líniu, „je trajektória, po ktorej sa Nibiru bude pohybovaÅ¥ počas fázy približovania k Slnku“. Potom zrýchlil pohyb planéty, aby sa priblížila až k Zemi a dodal, „a toto je bod, kde sa orbity oboch planét skrížia.“ Dvaja pozemÅ¡Å¥ania sledovali očarovaní, ale veľmi pozorne, Azakisovo vysvetlenie udalosti, ktorá mala o niekoľko dní zmeniÅ¥ nielen ich životy, ale aj životy vÅ¡etkých obyvateľov naÅ¡ej planéty. „V akej vzdialenosti od nás preletí Nibiru?“ opýtal sa pokojne plukovník. „Ako som povedal už predtým,“ odpovedal Azakis, „Nibiru sama osebe pre vás nie je veľmi nebezpečná. Skôr Kodon, ktorý sa letmo dotkne Zeme, čím narobí Å¡arapatu.“ EÅ¡te viac priblížil model a ukázal im simuláciu pohybu satelitu vo chvíli najväčšieho priblíženia k obežnej dráhe Zeme. „Toto bude chvíľa maximálnej gravitačnej príťažlivosti medzi oboma kozmickými telesami. Kodon preletí vo vzdialenosti iba 200 000 kilometrov od vaÅ¡ej planéty.“ „Do hája,“ zvolala Elisa, „tak to je fakt o vlas!“ „Poslednýkrát,“ pokračoval Azakis, „presne pred dvoma cyklami, preletel vo vzdialenosti približne 500 000 kilometrov a vÅ¡etci vieme, čo dokázal.“ „Áno, slávnu potopu.“ Jack stál s rukami skríženými za chrbtom a mierne sa pohojdával prenášajúc váhu zo Å¡pičiek na päty a naopak. Naraz veľmi vážnym hlasom preruÅ¡il ticho slovami: „Určite nie som odborníkom v tejto téme, ale mám obavy, že žiadna pozemská technológia nedokáže urobiÅ¥ nič, aby zabránila takejto obrovskej katastrofe.“ „Možno by sme mohli použiÅ¥ na odklon rakety s jadrovými hlavicami,“ odvážila sa povedaÅ¥ Elisa. „To sa deje iba vo vedecko-fantastických filmoch,“ usmial sa Jack. „A potom, aj za predpokladu, že by sa vektory takéhoto typu dostali až na Kodon, budeme riskovaÅ¥, že satelit rozdrobíme na tisíc kusov a spôsobíme tak dážď meteoritov. No a to by bol skutočne koniec.“ „Prepáčte,“ povedala Elisa obrátiac sa k dvom mimozemÅ¡Å¥anom. „Nepovedali ste predtým, že ako výmenu za náš „veľmi vzácny plast“ by ste nám pomohli vyrieÅ¡iÅ¥ túto absurdnú situáciu? Dúfam, že skutočne máte nejaký dobrý nápad, ako nás podržaÅ¥, ak nie, tak je s nami koniec.“ Petri, ktorý až doteraz ostal ticho v ústraní, podiÅ¡iel s miernym úsmevom k trojrozmernému scenáru v miestnosti. Po rýchlom pohybe jeho pravej ruky sa zjavilo akési obrovské striebristé plávacie koleso. Priblížil sa k nemu ukazovákom a presunul ho tak, aby sa dostal presne do stredu vzdialenosti medzi Zemou a Kodonom, a potom povedal: Toto by mohlo byÅ¥ rieÅ¡enie.“ Tell el-Mukayyar – Útek V stane – laboratóriu sedeli naÅ¡i dvaja faloÅ¡ní beduíni, ktorí sa pokúsili ukradnúť dvom mimozemÅ¡Å¥anom ich „vzácny náklad“ z ich karga modulu. Mali zapchaté ústa a boli pevne priviazaní k barelu plnému paliva. Sedeli na zemi, chrbtami opretí o Å¥ažký kovový sud na vzájomne protiľahlých stranách, takže pozerali opačnými smermi. Pred stanom bol na stráži jeden z doktorkiných pomocníkov, ktorý z času na čas nazrel dnu, aby skontroloval situáciu. Chudší z tých dvoch takmer nevládal dýchaÅ¥ od obrovskej bolesti, pretože mal určite zlomených pár rebier po plukovníkovom kopnutí do boku, no aj tak sa neprestával ani na chvíľku obzeraÅ¥ a hľadaÅ¥ čokoľvek, čo by mu pomohlo oslobodiÅ¥ sa. Cez maličkú dierku na stene prenikalo do stanu nesmelé popoludňajÅ¡ie svetlo, ktoré v teplom a praÅ¡nom vzduchu vykresľovalo tenký lúč. Tento lúč vytváral na zemi maličkú bielu elipsu, ktorá sa veľmi pomaly približovala k väzňom. Chudý, takmer hypnotizovaný sledoval túto svetlú Å¡kvrnu, no zrazu ho nečakaný záblesk svetla preniesol do skutočnosti. Pravým okom zachytil, približne meter od seba, ako sa v piesku zalesklo niečo kovové. Pootočil hlavu, aby uvidel lepÅ¡ie, čo sa to vynorilo z piesku, ale nevidel dobre. Skúsil teda natiahnuÅ¥ nohu tým smerom, ale straÅ¡né pichnutie v boku mu pripomenulo stav jeho rebier a tak sa rozhodol nepokúšaÅ¥ osud. Myslel si, že aj tak by sa k tomu predmetu pravdepodobne nedostal, preto sa pokúsil cez kolík v ústach zaÅ¡epkaÅ¥: „Hej, žijeÅ¡ eÅ¡te?“ TlsÅ¥och na tom určite nebol lepÅ¡ie. Potom, čo ho Petri vyhodil do vzduchu, sa mu na pravom kolene vytvorila obrovská modrina, mal hrču na čele, pravé plece ho nenormálne bolelo a pravé zápästie mal napuchnuté ako balón. „Myslím, že hej,“ hlesol cez zapchaté ústa aj tento. „Chvalabohu. Už som na teba niekoľkokrát volal, ale neodpovedal si. Už som sa bál.“ „Asi som odpadol. Hlava mi ide prasknúť.“ „Musíme sa odtiaľ bezpodmienečne nejako dostaÅ¥,“ povedal rozhodne chudý. „Ako si na tom ty? Nič zlomené?“ „Bojím sa, že mám pár zlomených rebier, ale nejak to zvládnem.“ „Ako to, že nás tak prekvapili?“ „Teraz sa už na to vykaÅ¡li, ináč už nebude. Snažme sa radÅ¡ej uvoľniÅ¥. Pozri sa na svoju ľavú stranu, tam, kde dopadá ten slnečný lúč.“ „Nevidím nič,“ odpovedal tlsÅ¥och. „Je tam niečo zahrabané. Vyzerá to na niečo kovové. Skús, či sa k tomu nedostaneÅ¡ nohou.“ Nečakaný zvuk otvárajúceho sa zipsu preruÅ¡il ich operáciu. Pomocník na stráži nahliadol dnu. TlsÅ¥och znovu predstieral, že je eÅ¡te v bezvedomí, druhý ostal úplne nehybný. Muž krátko skontroloval pohľadom väzňov, vÅ¡etky prístroje vnútri stanu a potom sa so spokojným výrazom na tvári znovu stiahol a zatvoril zips na vchode. Dvaja ostali chvíľu nehybní, o chvíľu začal ako prvý rozprávaÅ¥ tlstý: „Takmer nás pristihol.“ „Tak videl si to? DostaneÅ¡ sa k tomu?“ „Áno, teraz som videl. Počkaj, skúsim.“ Tlstý faloÅ¡ný beduín sa začal kývaÅ¥ zo strany na stranu a snažil sa uvoľniÅ¥ trochu lano, ktorým bol zviazaný, potom začal čo najviac naÅ¥ahovaÅ¥ ľavú nohu smerom k predmetu v piesku. Takmer ho dosiahol. Začal hĺbiÅ¥ opätkom a odkryl časÅ¥ predmetu. „Vyzerá to ako kelňa.“ „Tak to musí byÅ¥ Trowel Marshalltown. To je obľúbený nástroj archeológov na Å¡krabanie terénu, keď hľadajú staré črepy. DočiahneÅ¡ na ňu?“ „Nie, nedočiahnem.“ „Keby si sa prestal napchávaÅ¥, tak by si sa možno hýbal lepÅ¡ie, si fakt tučný ako brav.“ „Čo s tým má moja statná postava?“ „Hýb sa, ty „statná postava“ a vyhrab tú kelňu, ak nie, uvidíš, že v áreÅ¡te schudneÅ¡ veľmi rýchlo.“ Tlstý si v tom okamihu predstavil nechutnú a páchnucu stravu. Pri predstave toho hrozného obrazu pozbieral vÅ¡etky sily, v ktoré už ani nedúfal. Napol sa a čo najviac vysunul nohu. Z pleca mu vystrelila prudká bolesÅ¥ až do mozgu, ale nedbal na to. Rozhodným pohybom kopol opätkom až za kelňu a eÅ¡te jedným pohybom nohy ju pritiahol k sebe. „Mám ju!“ zakričal, aj keď to so zapchatými ústami to vyznelo len ako smieÅ¡ne zaÅ¡kriekanie. „Buď ticho, ty truľo sprostý! Čo reveÅ¡? ChceÅ¡, aby sa vrátili tí dvaja fanatici a zmastili nás eÅ¡te raz?“ „Prepáč,“ odpovedal krotko tlsÅ¥och. „Ale dočiahol som na ňu a mám ju.“ „No vidíš, keď sa posnažíš, tak aj niečo dokážeÅ¡. Mala by byÅ¥ ostrá. DokážeÅ¡ prerezaÅ¥ tie prekliate laná?“ TlsÅ¥och uchytil rukoväť nástroja zdravou rukou, pridržal si ju tak, aby ju ostrím priblížil k lanám a začal ňou pohybovaÅ¥ tak, aby sa laná rozstrapkali na ostrí. „Ak by sme sa aj vyslobodili,“ začal poÅ¡epky tlsÅ¥och, „ako sa odtiaľ ostaneme? Tábor je plný ľudí a je eÅ¡te deň. Dúfam, že máš nejaký plán.“ „Jasné, že mám. Nie som snáď ja mozgom naÅ¡ej dvojice?“ ozval sa hrdo chudý. „Zatiaľ čo ty si pokojne spinkal, ja som analyzoval situáciu a myslím, že viem, ako sa odtiaľ dostaÅ¥.“ „Som samé ucho,“ odvetil druhý a pokračoval v práci na lanách. „Ten, čo stráži, nakukne vždy po približne desiatich minútach a tento stan je úplne na konci , na východnom kraji tábora.“ „A čo s tým?“ „Je toto možné? Nechápem ako som si Å¥a mohol vybraÅ¥ pre túto robotu? Fantázia a inteligencia na úrovni améby, a to eÅ¡te dúfam, že sa améby neurazia.“ „Aby som pravdu povedal,“ odvetil tlsÅ¥och, „bol som to ja, kto si vybral teba, keďže úloha bola zverená mne.“ „Dokázal si sa oslobodiÅ¥?“ zmenil tému chudý, pretože sa mu diskusia prestávala páčiÅ¥, hlavne preto, že jeho kolega mal skutočne pravdu. „Počkaj, eÅ¡te chvíľku, ale myslím, že to pôjde.“ A skutočne, lano, ktoré ich držalo priviazaných k sudu, sa so suchým prasknutím pretrhlo a bruÅ¡isko tučného znovu nabralo svoj obvyklý tvar. „A je to,“ ozval sa spokojný tlsÅ¥och. „Výborne. Teraz eÅ¡te nechajme lano tak, kým sa znovu neobjaví strážca. Musíme sa tváriÅ¥, že je vÅ¡etko tak ako predtým.“ „Dobre, budem sa tváriÅ¥, že eÅ¡te spím.“ Nemuseli čakaÅ¥ dlho. Po pár minútach doktorkin pomocník nakukol do stanu. Ako zvyčajne vÅ¡etko zbežne skontroloval, a keďže nezbadal nič nezvyčajné, znovu zavrel zips a vrátil sa do tieňa na verande, ušúľal si cigaretu a pokojne si ju zapálil. „Teraz,“ povedal chudý, „hýbme sa.“ Vzhľadom na ich zranenia to bola náročnejÅ¡ia úloha, ako si spočiatku mysleli, ale po niekoľkých stonoch a mnohých nadávkach stáli obaja na nohách. „Daj mi kelňu,“ nariadil chudý, len čo si uvoľnil ústa. Bolestné pichanie v pravom boku mu bránilo vo voľnom pohybe, ale keď si rukou pridŕžal boľavé miesto, mal pocit, že bolesÅ¥ trochu poľavovala. Niekoľkými krokmi sa dostal k stene stanu oproti vchodu, kľakol si na kolená a pomocou Trowel Marshalltown prepichol plachtovinu. Ostrá čepeľ prerezala plátno ako keď sa nôž zareže do masla. Na východnej stene sa objavila približne desaÅ¥ centimetrová Å¡kára. Chudý sa k nej priblížil a vyzeral von. Ako predpokladal, nebol tam nikto. Iba v diaľke, niekoľko stovák metrov pred nimi, sa črtali ruiny starovekého mesta, kde predtým schovali džíp, ktorý im mal poslúžiÅ¥ na útek s ukradnutou korisÅ¥ou. „Nikto,“ povedal, kým kelňou rozÅ¡iroval otvor až po zem. „Ideme,“ a vsunul sa do otvoru. „Mohol si tu urobiÅ¥ aj trochu väčšiu dieru, nie?“ hundral tlsÅ¥och a s funením a stonaním sa predieral aj on von. „Hýb sa, teraz musíme odtiaľ čo najskôr vypadnúť.“ „Veď sa ledva hýbem, neviem vôbec chodiÅ¥.“ „Poď, ponáhľaj sa a už prestaň fňukaÅ¥. Nezabudni, že ak odtiaľ nevypadneme, pár rokov v base máme viac ako istých.“ Slovo „basa“ dokázala tomu tlstému vždy dodaÅ¥ síl. Bez slova a trpiac iÅ¡iel za kolegom, ktorý sa prikrádal k ruinám. Muža na stráži prebral až rev motora. EÅ¡te chvíľku pozeral na cigaretu, kým si uvedomil, že sa niečo deje a tak takmer dofajčenú cigaretu prudkým gestom odhodil. Rýchlo voÅ¡iel do stanu, takmer neveril vlastným očiam: väzni tam už neboli. Vedľa suda na palivo ostalo iba lano a trochu ďalej dve handry, ktorými mali väzni upchaté ústa. Na stene oproti vchodu veľká diera siahajúca až po zem. „Hisham, chlapi!“ skričal z plného hrdla. „Väzni uÅ¡li!“ Kozmická loď Theos – Superfluidum Obraz predmetu, ktorý Petri umiestnil do priestoru medzi Kodon a Zem, oboch pozemÅ¡Å¥anov úplne ohromil. „A toto má byÅ¥ čo?“ opýtala sa zvedavo Elisa, ktorá sa približovala, aby si neznámy predmet prezrela zblízka. „EÅ¡te sme tomu nedali oficiálne meno.“ Petri preniesol ten zvláštny predmet do popredia a, pozerajúc na doktorku, dodal, „možno by si to mohla pomenovaÅ¥ ty.“ „Keď mi vysvetlíš, čo to je a na čo slúži, možno by som aj mohla skúsiÅ¥.“ „NaÅ¡i vedci sa venujú tomuto projektu už dosÅ¥ dlho.“ Petri si skrížil ruky za chrbtom a začal sa pomaly prechádzaÅ¥ po miestnosti. „Toto zariadenie je výsledkom série Å¡túdií, ktoré, aspoň čiastočne, presahujú moje vedecké kompetencie.“ „A môžem vás uistiÅ¥, že sú ďalekosiahle,“ dodal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Stručne povedané, je to určitý antigravitačný systém. Zakladá sa na princípe, ktorý je, ako som už povedal, zatiaľ vo fáze výskumov, ale ktorý sa môžem pokúsiÅ¥ opísaÅ¥ niekoľkými jednoduchými vetami.“ „Myslím, že by to bolo užitočné,“ poznamenala Elisa. „Nezabúdaj, že patríme k druhu, ktorý sa, v porovnaní s vami, môže považovaÅ¥ za nedostatočne vyvinutý.“ Petri mierne prikývol. Pristúpil bližšie k trojrozmernému modelu zvláštneho predmetu a pokojne pokračoval s vysvetľovaním. „Toto tu, čo si predtým nazvala „plávacie koleso“ sa v geometrii nazýva toroid. Rúrkovitý prstenec je dutý, zatiaľ čo to, čo by sme mohli nazvaÅ¥ ako „diera v strede“ obsahuje hnací a riadiaci systém.“ „Zatiaľ vÅ¡etko jasné,“ povedala Elisa, stále viac vzruÅ¡ená. „Veľmi dobre. Teraz sa pozrieme na princíp fungovania systému.“ Petri pootočil model toroidu a ukázal im vnútorný prierez. „Prstenec sa naplní plynom, zvyčajne je to istý izotop hélia, vychladeným na teplotu blízku absolútnej nule, kedy plyn zmení skupenstvo a premení sa na kvapalinu s veľmi Å¡pecifickými vlastnosÅ¥ami. Prakticky možno povedaÅ¥, že jej viskozita bude takmer nulová, takže tečie bez toho, že by vznikalo nejaké trenie. My túto vlastnosÅ¥ voláme supertekutosÅ¥.“ „Počkaj, začínam strácaÅ¥ súvislosti,“ podotkla smutne Elisa. „Tak eÅ¡te jednoduchÅ¡ie. Tento plyn v kvapalnom stave, vhodne podnecovaný Å¡truktúrou prstenca, sa dokáže pohybovaÅ¥ vnútri bez najmenších problémov, rýchlosÅ¥ou približujúcou sa rýchlosti svetla, pričom si dokáže udržaÅ¥ túto rýchlosÅ¥ teoreticky nekonečnú dobu, teda, dá sa povedaÅ¥, že navždy.“ „Úžasné,“ poznamenal Jack, ktorý nechcel stratiÅ¥ ani slabiku z vysvetľovania. „Dobre, myslím, že som to pochopila,“ dodala Elisa. „Ale ako dokáže táto zostava pôsobiÅ¥ proti vzájomnej gravitačnej príťažlivosti medzi dvoma planétami?“ „Tu sa veci značne komplikujú,“ odpovedal Petri. „Povedzme, že rotácia superfluida rýchlosÅ¥ou blízkou rýchlosti svetla generuje zakrivenie časopriestoru, kontinua okolo neho, čo spôsobuje antigravitačný účinok.“ „Do prdele,“ zvolala Elisa. „Môj staručký profesor fyziky sa bude určite obracaÅ¥ v hrobe.“ „A nielen on, moja drahá,“ dodal plukovník. „Ak som to pochopil správne, títo dvaja páni sa nám snažia vysvetliÅ¥, že musíme prehodnotiÅ¥ niektoré teórie a koncepty, ktoré sa naÅ¡i vedci snažili analyzovaÅ¥ a Å¡tudovaÅ¥ celý svoj život. Princíp proti gravitácii bol teoreticky preskúmaný už niekoľkokrát, ale nikto ho nikdy skutočne nedokázal. Tu, pred nami,“ a ukázal prstom na zvláštny predmet, „máme konečne dôkaz o tom, že je to skutočne možné.“ „Ja by som nerobil náhle uzávery,“ povedal Azakis, schladiac tak plukovníkovo nadÅ¡enie. „Musím vám povedaÅ¥, že s touto vecou sme nikdy nerobili pokusy na objektoch s rozmermi dosahujúcimi veľkosÅ¥ planét, lepÅ¡ie povedané, vyskúšali sme to pred dvoma cyklami, ale nedosiahli sme výsledky, aké sme si predstavovali. Okrem toho, mohli by sa vyskytnúť neočakávané udalosti a …“ „Ako vždy, len kuvikáš,“ povedal Petri, preruÅ¡iac svojho kamaráta. „Mechanizmus bol dokázaný už niekoľkokrát. Aj naÅ¡a loď v podstate čiastočne využíva tento princíp na svoj pohon. Buďme optimistickí.“ „Ďalším dôvodom je, že vlastne nemáme alternatívy, alebo sa mýlim?“ opýtala sa skleslo Elisa. „NaneÅ¡Å¥astie, myslím, že skutočne nemáme alternatívy,“ odpovedal neveselo Petri a mierne sklonil hlavu. „Jedinou vecou, ktorej sa skutočne obávam, je, že vzhľadom na malé rozmery nášho toroidu nedokážeme úplne absorbovaÅ¥ vÅ¡etky účinky gravitačného priÅ¥ahovania a určitá časÅ¥ gravitácie aj tak dokáže vykonaÅ¥ svoje dielo.“ „ChceÅ¡ tým povedaÅ¥, že táto vec by aj tak nestačila na zabránenie katastrofe?“ opýtala sa Elisa približujúc sa k mimozemÅ¡Å¥anovi. „Možno nie úplne,“ odpovedal Petri a o krôčik ustúpil. „Z mojich výpočtov vyplýva, že z tejto pasce by mohlo uniknúť približne desaÅ¥ percent gravitónov.“ „Takže by to mohla byÅ¥ nakoniec aj tak zbytočná námaha?“ „Nie, to vôbec nie,“ odpovedal Petri. „Znížime účinky o deväťdesiat percent. Budeme musieÅ¥ zvládnuÅ¥ iba málo.“ „Nazveme to „Newark“,“ povedala spokojne Elisa. „A teraz do roboty, sedem dní ubehne ako voda.“ Letecká základňa Camp Adder – Únik Dve zvláštne osoby, eÅ¡te stále oblečené ako beduíni, práve voÅ¡li do svojej skrýše v meste, keď ich pozornosÅ¥ upútal slabý preruÅ¡ovaný zvuk z laptopu, ktorý ostal zapnutý na stole v obývačke. „Kto to je, dočerta?“ opýtal sa podráždene chudý. TlsÅ¥och, čím ďalej, tým viac krívajúci, sa priblížil k počítaču, a po zadaní komplikovaného hesla, povedal „Je to správa zo základne.“ „Budú chcieÅ¥ poznaÅ¥ výsledky operácie.“ „Daj mi sekundu, aby som to dekodifikoval.“ Na obrazovke sa najprv zjavili nezrozumiteľné znaky, potom, po zadaní kombinácie kódov sa začala pomaly zobrazovaÅ¥ správa. Generál bol zajatý a odvedený na leteckú základňu Camp Adder. Vyžaduje sa operácia na okamžité vyslobodenie. „Do riti,“ zvolal tlsÅ¥och, „už sa to dozvedeli!“ „Do hája, ako to dokázali?!“ „Nuž, určite majú priame kanály. Tým nič neunikne.“ „A podľa nich, čo by sme tak asi mali urobiÅ¥?“ „Čo ja viem? Tu hovoria iba to, že ho máme ísÅ¥ vyslobodiÅ¥.“ „Takí dolámaní, ako sme teraz? No, ja to teda nevidím veľmi ružovo.“ Chudý a vysoký si pritiahol stoličku, otočil ju o deväťdesiat stupňov a jojkajúc a vzdychajúc sa sÅ¥ažka posadil. „No, už len to nám chýbalo.“ Oprel si jeden lakeÅ¥ o hladkú dosku a zahľadel sa z okna, ktoré bolo pred ním. VÅ¡imol si, že sklá boli dosÅ¥ Å¡pinavé a že na tom pravom bola prasklina Å¥ahajúca sa po takmer celej jeho dĺžke. Naraz sa pozrel na svojho kamaráta a s úškrnom povedal: „Dostal som nápad.“ „Vedel som to, už poznám ten pohľad.“ „Choď po lekárničku, nech sa ti pozriem na tú hrču, čo máš na hlave.“ „Aby som pravdu povedal, viac sa obávam o zápästie. Dúfam, že nie je zlomené.“ „Neboj sa, napravím ti ho. Za mlada som chcel byÅ¥ veterinárom.“ Ani nie po hodine a po obrovských dávkach analgetík a po tube hojivých mastí boli dvaja spolubojovníci ako vymenení. Chudý sa na seba pozeral do zrkadla zaveseného na stene pri vchodových dverách a poznamenal: „Teraz môžeme pokračovaÅ¥,“ a voÅ¡iel do spálne. O chvíľu z nej vyÅ¡iel a v rukách držal dve dokonale vyžehlené americké vojenské uniformy. „A tie si kde zobral?“ opýtal sa udivený tlsÅ¥och. „Sú súčasÅ¥ou núdzovej výbavy, ktorú mám so sebou. Nikdy nevieÅ¡, čo sa môže staÅ¥.“ „Ty si úplný blázon,“ komentoval to tlsÅ¥och, krútiac hlavou. „A čo s nimi budeme robiÅ¥?“ „Tu je plán,“ odpovedal spokojne chudý a pohodil druhovi uniformu veľkosti XXL. „Ty budeÅ¡ generál Richard Wright, šéf super tajnej vládnej agentúry, o ktorej nikto nesmie nič vedieÅ¥.“ „Jasné, je predsa super tajná. A ty?“ „Ja budem tvoja pravá ruka. Plukovník Oliver Morris. K vaÅ¡im službám, pane.“ „Takže som tvoj nadriadený. Až teraz sa mi to naozaj veľmi páči.“ „Len si nezvykaj, jasné?“ odpovedal chudý so zdvihnutým ukazovákom. „A toto sú naÅ¡e dokumenty s prísluÅ¡nými služobnými preukazmi.“ „Uf. Vyzerajú fakt ako pravé.“ „A to eÅ¡te nie je vÅ¡etko, kamarát,“ a ukázal mu hlavičkový papier podpísaný priamo plukovníkom Jackom Hudsonom. „Toto je oficiálna žiadosÅ¥ o prevzatie väzňa za účelom jeho premiestnenia na „bezpečnejÅ¡ie“ miesto.“ „A to si kde zobral?“ „Vytlačil som si ju, kým si bol v sprche. Čo si si myslel, že iba ty vieÅ¡ čarovaÅ¥ s počítačom?“ „Nenachádzam slov. Vyzerá eÅ¡te lepÅ¡ie ako originál.“ „Vojdeme na základňu a prevezmeme generála. Ak by namietali, môžeme povedaÅ¥, nech zavolajú priamo plukovníka Hudsona. Nemyslím, že mu vo vesmíre bude fungovaÅ¥ mobil,“ a obaja sa hlasno rozosmiali. Po približne jednej hodine, keď sa slnko už schovalo za vysokou dunou, vojenský džíp s plukovníkom a s generálom v dôsledne upravených uniformách, zastavil pred závorou pri vstupe na vojenskú základňu Imam Ali alebo Camp Adder, ako ju prekrstili americkí vojaci počas vojny v Iraku. Z obrnenej strážnej búdky vyÅ¡li dvaja vojaci ozbrojení až po uÅ¡i a rýchlo sa blížili k vozidlu. Ďalší dvaja, stojaci opodiaľ, mierili na pasažierov zbraňami. „Dobrý večer, plukovník,“ povedal najbližší vojak po salutovaní. „Môžete mi ukázaÅ¥ svoje dokumenty?“ Chudý a vysoký plukovník na mieste vodiča nepovedal ani slovo. Vytiahol z vnútorného vrecka saka žltú obálku a podal ju vojakovi. Ten si ich pozorne prezrel, párkrát zasvietil baterkou do tvárí plukovníka aj generála. Generál cítil, ako mu po čele steká kvapka potu, od hrče na nos, potom kvapla na tretí gombík saka, neuveriteľne napnutý na obrovskom bruchu. „Plukovník Morris a generál White,“ povedal vojak a znovu zasvietil do plukovníkovej tváre. „Wright, generál Wright!“ odpovedal rozhodne a namrzene chudý plukovník. „Čo neviete čítaÅ¥, seržant?“ Seržant, ktorý priezvisko generála skomolil naschvál, sa mierne usmial a povedal: „Odprevadia vás. Nasledujte tamtých mužov,“ a gestom ukázal dvom vojakom, aby odprevadili návÅ¡tevníkov do väzenia. Plukovník naÅ¡tartoval a pomaly sa pohol za nimi. Neurobil ani desaÅ¥ metrov, keď za chrbtom začul: „Pane, stojte!“ Tým dvom vo vozidle zamrzla krv v žilách. Ostali nehybne stáť a po chvíľke, ktorá sa im zdala nekonečnou, hlas pokračoval: „Zabudli ste si zobraÅ¥ svoje dokumenty.“ Korpulentný generál sa zhlboka nadýchol, až sa mu takmer utrhli vÅ¡etky gombíky. „Ďakujem, seržant,“ poďakoval chudý a natiahol ruku smerom k vojakovi. „Starnem rýchlejÅ¡ie, ako by som chcel.“ Znovu sa pohli a džípom sledovali dvoch vojakov kráčajúcich pred nimi, ktorí ich odviedli rýchlo k vchodu nízkej oÅ¡arpanej budovy. Mladší vojak zabúchal na bránu a voÅ¡iel bez toho, že by čakal na odpoveď. Po chvíľke sa v bráne objavil úplne holohlavý černoch s prísnou tvárou a s výložkami seržanta. Zasalutoval a povedal: „Pán generál, pán plukovník, prosím, poďte ďalej.“ Dvaja dôstojníci odpovedali na pozdrav a snažiac sa ignorovaÅ¥ bolesti, ktoré sa začali znovu ozývaÅ¥, vystúpili z vozidla a voÅ¡li dnu. „Seržant,“ povedal rozhodne chudý plukovník, „máme tu písomný rozkaz od plukovníka Hudsona, ktorým nás poveruje prevziaÅ¥ generála Campbella,“ a podal mu žltú obálku.“ Mohutný seržant ju otvoril, chvíľku bez slova čítal. Potom sa svojimi čiernymi očami skúmavo pozrel do očí plukovníka a povedal: „Budem to musieÅ¥ overiÅ¥.“ „Nech sa páči,“ pokojne odpovedal dôstojník. Obrovský černoch vytiahol zo zásuvky písacieho stola ďalší list a pozorne ho porovnal s tým, ktorý mal v ruke. Znovu sa zahľadel na plukovníka a bez toho, že by prejavil nejaké emócie, dodal: „Podpis sa zhoduje. Nemáte nič proti tomu, ak mu zavolám?“ „Je to vaÅ¡a povinnosÅ¥. Ale poponáhľajme sa, prosím. Už sme stratili dosÅ¥ času,“ odpovedal chudý plukovník a tváril sa, že začína strácaÅ¥ trpezlivosÅ¥. Seržant na to vôbec nedbal, z vrecka uniformy vytiahol svoj mobil, vyÅ¥ukal číslo a čakal. Dvaja dôstojníci zadržali dych, až kým vojak po stlačení tlačidla na mobile, lakonicky nepoznamenal: „Mimo dosahu.“ „Takže, seržant, pohneme sa konečne?“, ozval sa dôstojník rozhodne prísnejším hlasom ako predtým. „Nemôžeme tu čakaÅ¥ celú noc.“ „Choď po generála,“ nariadil veľký seržant jednému z vojakov, ktorí priviedli dôstojníkov. Po niekoľkých minútach sa na prahu dverí za seržantom objavil úplne holohlavý chlap s obrovskými fúzmi a sivým obočím nad živými očkami. Mal na sebe uniformu s generálskymi výložkami, ale na pravej výložke chýbala jedna z hviezd. Na rukách mal putá a vojak za ním naňho mieril zbraňou. Pri pohľade na naÅ¡ich dvoch dôstojníkov ním trhlo, no okamžite sa zorientoval, ostal ticho a tváril sa čo najsmutnejÅ¡ie. „Ďakujem, vojak,“ povedal chudý plukovník, vyÅ¥ahujúc z vrecka svoju Berettu M9. „Teraz si toho ničomníka zoberieme na starosÅ¥ my.“ Kozmická loď – Akčný plán „Nie je to vzruÅ¡ujúce vedieÅ¥, že to budeme práve my dvaja, kto zachráni Zem, láska moja?“ opýtala sa Elisa, dívala sa pritom plukovníkovi do očí ako pradúca mačička a uchytila ho za ruku. „To ako myslíš, že „Láska moja“? Nezdá sa ti, že preháňaÅ¡?“ ozval sa Jack a zamračil sa pritom.“ Elisa až nadskočila a až keď sa plukovník usmial a pohladil ju po líci, pochopila, že si z nej uÅ¥ahoval. „Hnusák jeden! Už nikdy viac si zo mňa nerob žarty, ináč uvidíš...,“ a udrela ho do hrudníka. „No tak, už sa nezlosti,“ poÅ¡epkal jej Jack a jemne si ju privinul k sebe. „Dobre, bol to hlúpy žart, uznávam. Už to viac neurobím.“ To nečakané objatie zapôsobilo na doktorku upokojujúco. Cítila, ako sa dovtedy nahromadené napätie začalo topiÅ¥ ako lanský sneh. Po vÅ¡etkom, čo sa stalo v posledných hodinách, to bolo práve to, čo potrebovala. Odovzdala sa do jeho rúk, pomaly zatvorila oči, oprela si hlavu o jeho statnú hruď a úplne sa uvoľnila. Azakis sa medzitým vsunul do eÅ¡te stále príliÅ¡ úzkej kabíny H^COM a čakal na odpoveď na svoju žiadosÅ¥ o komunikáciu, ktorá sa mala zjaviÅ¥ na holografickom paneli pred ním. Zo stredu obrazovky pred ním sa šírili pestrofarebné vlny podobné vlnám na jazere, keď doň hodíte kameň. No o chvíľu začali vlny miznúť a namiesto nich sa zjavili rysy vekom poznačenej tváre jeho nadriadeného StareÅ¡inu. „Azakis,“ oslovil ho s náznakom úsmevu starec a pomaly zdvihol na pozdrav aj kostnatú ruku. „Čo môže pre teba urobiÅ¥ tento starec?“ „Dvom pozemÅ¡Å¥anom sme odhalili pravdu.“ „Tak to bolo skutočne odvážne,“ poznamenal StareÅ¡ina a podoprel si bradu. „Ako to zobrali?“ „Nuž, povedzme, že po začiatočnom zdesení reagovali celkom dobre.“ Azakis urobil krátku prestávku a potom vážne pokračoval: „Navrhli sme im použiÅ¥ náš toroid so superfluidom.“ „Toroid?“ zvolal starec na obrazovke a náhle vyskočil na nohy ako mladík. „Veď eÅ¡te neboli urobené vÅ¡etky skúšky. Pamätáš sa, čo sa stalo poslednýkrát, vÅ¡ak? S tou hračkou by sme mohli vytvoriÅ¥ nekontrolovanú gravitačnú fluktuáciu a, okrem toho, existuje riziko, že by sa mohla vytvoriÅ¥ dokonca aj čierna diera.“ „Viem. Viem to veľmi dobre,“ odpovedal skleslo Azakis. „Ale, na druhej strane, nevidím alternatívu. Ak tentokrát nepoužijeme drastické prostriedky, prechod Kodonu by pre pozemÅ¡Å¥anov mohol maÅ¥ fatálne dôsledky.“ „Aký je tvoj plán?“ „Skríženie obežných dráh oboch planét sa odhaduje o menej ako sedem dní. Mal by si daÅ¥ pripraviÅ¥ toroid a daÅ¥ mi ho dopraviÅ¥ sem niekoľko dní predtým.“ „VieÅ¡, že nemáme veľa času.“ „Musíš mi nechaÅ¥ nejakú rezervu na jeho umiestnenie, konfiguráciu a procedúru na jeho aktiváciu.“ „Mám nejakú zlú predtuchu,“ povedal StareÅ¡ina a preÅ¡iel si rukou po bielych vlasoch. „Petri je so mnou. VÅ¡etko dobre dopadne.“ „Ste dvaja Å¡ikovní chlapci, nemám o tom žiadne pochybnosti, ale dávajte veľký pozor. Hentá vec by sa mohla premeniÅ¥ na neľútostnú zbraň.“ „Snaž sa nám ho dopraviÅ¥ včas, zvyÅ¡ok si už berieme na starosÅ¥ my. Neobávaj sa.“ „Dobre, budem Å¥a kontaktovaÅ¥ hneď, len čo bude vÅ¡etko pripravené. Veľa Å¡Å¥astia.“ Tvár nadriadeného zmizla z monitora, na ktorom sa znovu zobrazovali rovnaké pestrofarebné vlny ako predtým. Azakis sa pomaly zdvihol z nepohodlného kresielka a chvíľku len tak postával s rukami opretými o pult. Mysľou sa mu preháňalo tisíc myÅ¡lienok, po chrbte mu prebehli zimomriavky a naraz mal taký neurčitý pocit, že sa hrnú do poriadnej Å¡lamastiky. „Zak,“ zvolal veselo jeho priateľ, keď ho uvidel vynoriÅ¥ sa z kabíny H^COM. „Čo hovorí starý?“ Azakis sa ponaÅ¥ahoval a potom pokojne povedal: „Dal nám svoje požehnanie. Ak pôjde vÅ¡etko podľa plánov, budeme maÅ¥ toroid, alebo, ako ho voláme teraz, Newark, presne deň pred skrížením dráh.“ „Dúfajme len, že to zvládneme. Nebude ľahké nakonfigurovaÅ¥ hentú vecičku za takú krátku dobu.“ „Čoho sa obávaÅ¡, kamarát?“ odpovedal s náznakom úsmevu Azakis „V najhorÅ¡om prípade otvoríme priestorovo časovú odchýlku, ktorá vcucne Zem, Kodon, Nibiru a vÅ¡etky ostatné satelity jedným dychom.“ Dvaja pozemÅ¡Å¥ania, ktorí stáli opodiaľ, ale ktorým neuÅ¡lo ani jedno vypovedané slovo rozhovoru, ostali ako skamenelí. „Čo to hovoríš?“ hlesla Elisa hľadiac na nich rozšírenými očami. „Priestorovo časová odchýlka? Vcucnutie? ChceÅ¡ tým povedaÅ¥, že ak by tento plán nefungoval, boli by sme to my, kto by zapríčinil zničenie naÅ¡ej aj vaÅ¡ej populácie?“ „Nuž, minimálne riziko tu existuje,“ poznamenal pokojne Azakis. „Minimálne riziko?! A to nám hovoríš len tak, s tým svojím pokojným výrazom na tvári? Ty musíš byÅ¥ skutočne blázon a my eÅ¡te väčší.“ „Upokoj sa, zlatko,“ zasiahol Jack, uchopil ju za plecia a pozeral sa jej rovno do očí. „Sú oveľa Å¡ikovnejší a múdrejší ako my a ak sa rozhodli pre túto cestu, nemôžeme robiÅ¥ nič iné, iba s nimi súhlasiÅ¥ a pomáhaÅ¥ im zo vÅ¡etkých síl.“ Doktorka si zhlboka vzdychla a povedala: „Musím si sadnúť. Tento deň bol veľmi náročný. Ak to pôjde takto aj ďalej, tak to nevydržím.“ Jack ju chytil pod pazuchu a odviedol ju k najbližšiemu kresielku. Elisa si naň s povzdychom unavene sadla. „Možno sme príliÅ¡ znížili obsah kyslíka vo vzduchu,“ poÅ¡epkal Azakis svojmu druhovi. „Snažil som sa, aby ovzduÅ¡ie čo najviac vyhovovalo im aj nám, aby sme si nemuseli nasadzovaÅ¥ tie nepríjemné respirátory.“ „Viem, kamarát, ale mám taký pocit, že oni tým dosÅ¥ trpia.“ „Dobre, upravím zmes. My sa prispôsobíme ľahÅ¡ie.“ Plukovník vÅ¡ak vyzeral, že mu to vôbec nevadí a bol čulejší ako kedykoľvek predtým. Dobrodružstvo a riziko predstavovali jeho každodenný chlieb a v podobných situáciách sa cítil ako ryba vo vode. „Dobre,“ riekol a presúval sa priamo pod trojrozmerný obraz Å¡truktúry Newark, ktorý eÅ¡te stále majestátne trónil uprostred izby. „Táto vec by nás mohla vÅ¡etkých zachrániÅ¥ alebo viesÅ¥ k totálnej záhube.“ „Veľmi stručná, ale účinná analýza,“ komentoval jeho slová Azakis. „Teraz vÅ¡ak,“ povedal plukovník vážnym a hlbokým hlasom, „myslím, že nastal čas, aby sme o blížiacej sa katastrofe upovedomili celú planétu.“ „A ako to chceÅ¡ urobiÅ¥?“ opýtala sa Elisa zo svojho kresielka. „Zdvihneme telefón, zavoláme amerického prezidenta a povieme mu: „Dobrý deň, pán prezident, viete, stretli sme dvoch mimozemÅ¡Å¥anov a tí nám povedali, že o niekoľko dní priletí jedna planéta, ktorá nás úplne zmetie zo sveta?“ „Nuž, pokiaľ by sme to urobili takto, zistili by si odkiaľ voláme, priÅ¡li by si po nás a dali by nás zavrieÅ¥ do blázinca. Minimálne do blázinca,“ odvetil Jack s úsmevom. „Nemáte nejaký globálny komunikačný systém, podobný naÅ¡ej Sieti?“ opýtal sa zvedavý Petri plukovníka. „SieÅ¥? Čo tým myslíš?“ „Je to systém vÅ¡eobecného vzájomného prepojenia, ktorý dokáže uložiÅ¥ do pamäti a distribuovaÅ¥ Poznanie na planetárnej úrovni. Máme k nej prístup úplne vÅ¡etci, samozrejme, každý má určenú vlastnú úroveň prístupu, a pripájame sa k nej prostredníctvom neurálneho systému N^COM, ktorý nám už pri narodení transplantujú priamo do mozgu.“ „Úžasné,“ zvolala ohromená Elisa a pokračovala: „V skutočnosti, aj my máme podobný systém. Voláme ho internet, ale, samozrejme, nie sme na vaÅ¡ej úrovni.“ „A nedal by sa ten váš „internet“ použiÅ¥ na odoslanie správy do vÅ¡etkých miest planéty?“ opýtal sa zvedavo Petri. „No, nie je to také jednoduché,“ odvetila Elisa. „Mohli by sme zadaÅ¥ informácie do systému, poslaÅ¥ správy skupinám osôb, možno aj nejaké video, a snažiÅ¥ sa rozoslaÅ¥ ich čo najskôr, ale nemyslím, že by tomu niekto veril a určite by sa informácia nedostala ku vÅ¡etkým.“ Niekoľko sekúnd rozmýšľala a potom dodala: „Myslím, že jediným vhodným prostriedkom je stará dobrá televízia.“ „Televízia?“ opýtal sa Azakis. Potom, obrátiac sa k Petrimu, povedal: „Nebude to náhodou ten systém, čo sme použili na získanie snímok a filmov pri ceste sem?“ „Myslím, že je to práve to, Zak“ a s týmito slovami sa pustil do manipulovania s ovládačmi na centrálnom pulte. Po niekoľkých sekundách sa na obrovskej obrazovke zjavili niektoré predtým zaznamenané sekvencie. „Hovoríte o tomto?“ Rýchlo za sebou sa zjavovali rôzne filmy: reklamy, televízne noviny, futbalové zápasy, dokonca aj jeden starý film s Humphreym Bogartom. „To je predsa Casablanca,“ zvolala očarená Elisa. „Kde ste to vÅ¡etko naÅ¡li?“ „VaÅ¡e vysielanie sa šíri aj do vesmíru,“ odpovedal pokojne Petri. „Museli sme troÅ¡ku upraviÅ¥ náš systém prijímačov, ale nakoniec sme tie signály zachytili.“ „A vďaka nim,“ dodal Azakis, „sme sa dokázali naučiÅ¥ váš jazyk.“ „A dokonca aj ten straÅ¡ne komplikovaný,“ poznamenal smutne Petri. „Skoro som sa zbláznil z tých obrázkov.“ „V každom prípade,“ preruÅ¡il ich plukovník, „je to práve to, o čom sme hovorili, ale ani o tomto nie som presvedčený, že by to bolo to najlepÅ¡ie rieÅ¡enie.“ „Prepáč, Jack“ zasiahla Elisa, nemyslíš, že je načase upozorniÅ¥, predovÅ¡etkým, tvojich nadriadených v ELSAD? Nakoniec, ak som nepochopila nesprávne, na čele tejto organizácie je predsa práve prezident Spojených Å¡tátov, nie?“ „A ty odkiaľ vieÅ¡ takéto veci?“ namietol prekvapený plukovník. „Ak ja mám svoje zdroje,“ povedala Elisa naoko dôležito, a zasmiala sa. Prameň vlasov jej padal na pravé líce. „Aj u vás sú ženy takéto?“ opýtal sa Jack dvoch mimozemÅ¡Å¥anov, ktorí scénu sledovali s prekvapeným výrazom na tvári. „Ženy sú rovnaké v celom vesmíre, kamarát,“ odpovedal s úsmevom Azakis. „Nuž,“ pokračoval plukovník po krátkom odbočení, „myslím, že máš pravdu. Takúto závažnú a znepokojujúcu novinu by mala oznámiÅ¥ seriózna a dôveryhodná inÅ¡titúcia. TroÅ¡ku sa obávam externých infiltrácií, do ktorých bol zapletený aj generál Campbell a tí dvaja, ktorí nás napadli. V skutočnosti bol mojím priamym nadriadeným práve generál, ale vyzerá to tak, že bol iba úplne skorumpovaným zradcom.“ „Takže to vyzerá tak, že nakoniec budeme musieÅ¥ zavolaÅ¥, ako sme hovorili na začiatku, vÅ¡ak?“ ozvala sa doktorka. „Možno sa to zdá absurdné, ale zrejme je to jediné rieÅ¡enie.“ New York – Ostrov Manhattan V luxusnej kancelárii na tridsiatom deviatom poschodí impozantného mrakodrapu postaveného medzi 5th Avenue a 59th Street na Manhattane v New Yorku, stál pred jedným z piatich veľkých okien, ktoré ho oddeľovalo od vonkajÅ¡ieho prostredia, nie veľmi vysoký, elegantný a starostlivo upravený pán. Mal oblečený tmavosivý oblek, určite taliansky, a výraznú červenú kravatu. Vlasy mal starostlivo učesané dozadu. Jeho čierne a hlboké oči si premeriavali priestor za sklom v smere Central Parku, ktorý začínal prakticky pod jeho nohami a rozprestieral sa na ploche v dĺžke Å¡tyroch kilometrov a v šírke približne osemsto metrov, a predstavoval vzácnu zelenú plochu, zdroj kyslíka a zábavy pre takmer dva milióny obyvateľov ostrova. „Môžem, pán senátor?“ opýtal sa pleÅ¡atý chlapík s nevýraznou tvárou, kým klopal na vstupné dvere z tmavého lakovaného dreva. Vedľa dverí bola vyleÅ¡tená platnička, na ktorej bolo čiernymi písmenami napísané: „Senátor Jonathan Preston”. „Čo je?“ odpovedal chlap pri okne a ani sa neobzrel. „Mám pre vás Å¡ifrovanú videokomunikáciu.“ „Dobre, prevezmem si to tu. Zatvorte dvere, keď budete odchádzaÅ¥.“ Muž sa pomaly pohol k elegantnému písaciemu stolu a sadol si do čierneho mäkkého koženého kresla. Automatickým gestom si upravil uzol kravaty, vsunul si slúchadlo do pravého ucha a stlačil malé sivé tlačidlo, ktoré bolo pod stolnou doskou. Zo stropu sa s tichým syčaním začal spúšťaÅ¥ veľký polopriehľadný monitor, až kým nedosadol na písací stôl. Muž sa dotkol obrazovky a priamo pred ním sa objavil generál Campbell. „Pán generál, som rád, že už nie ste vo väzení.“ Pán senátor, ako sa máte? Chcel som vám predovÅ¡etkým poďakovaÅ¥ za rýchlu a funkčnú operáciu.“ „Myslím, že celú zásluhu na tom majú osoby za vaším chrbtom.“ Generál sa inÅ¡tinktívne obrátil a uvidel dvojicu, ktorá sa snažila stáť tak, aby boli obaja v zábere webcam, ako zvyčajne robí publikum za novinárom pri priamych prenosoch. Mierne pokrčil plecami a pokračoval: „Nie sú to Å¡elmovské líšky, ale pri niektorých prácach sú veľmi výkonní.“ „Dobre, teraz mi ale vÅ¡etko porozprávajte. VaÅ¡u správu som mal dostaÅ¥ už pred viac ako dvanástimi hodinami.“ „Povedzme, že v poslednom čase som mal dosÅ¥ plný program,“ odpovedal ironicky generál. „V každom prípade môžem potvrdiÅ¥, že intuícia doktorky Hunterovej bola úplne presná a že vďaka jej objavu som sa mohol osobne zúčastniÅ¥ jednej úplne neuveriteľnej udalosti.“ Generál urobil krátku prestávku, aby eÅ¡te viac vzbudil pozornosÅ¥ a dodal: „Pán senátor, neviem, ako sa to mohlo staÅ¥, ale objav naÅ¡ej doktorky, ktorá naÅ¡la slávnu „schránku so vzácnym obsahom“, musel nejakým spôsobom aktivovaÅ¥ systém, ktorý na naÅ¡u planétu privolal ...“ Zastavil sa a, vedomý si toho, že veta, ktorú vysloví, bude iba Å¥ažko pochopená, nadýchol sa a bez váhania slávnostne povedal, „kozmickú loď mimozemÅ¡Å¥anov.“ Dôstojník sa snažil dívaÅ¥ sa dopredu smerom na monitor, aby zachytil nejaký náznak úžasu na senátorovej tvári, ale ten ani okom nemihol. Iba si oprel lakeÅ¥ o svoj tmavý písací stôl a podoprel si bradu. Ostal tak niekoľko sekúnd nepohnute a potom jednoducho povedal: „Tak sa vrátili.“ Generál naňho ostal bez slova civieÅ¥. Preston už vedel o mimozemÅ¡Å¥anoch... Ako je to možné? Senátor pomaličky vstal z pohodlného kresla a, prekrížiac si ruky za chrbtom, začal sa prechádzaÅ¥ okolo stola. Generál ani dvaja podriadení za jeho chrbtom sa neodvážili povedaÅ¥ ani slovo. Iba si vymenili nesmelé pohľady a trpezlivo čakali. Preston sa nečakane vrátil k písaciemu stolu, oprel sa oň oboma rukami a, pozerajúc rovno do generálových očí, povedal: „Mali ste so sebou drón. Dokázali ste nafilmovaÅ¥ tú loď?“ Generál sa obrátil a zúfalo očakával pozitívnu odpoveď od tých dvoch, čo mu stáli za chrbtom. Chudý s úsmevom prikývol, prevzal slovo a s hrdo nafúknutou hruďou spokojne potvrdil: „Samozrejme, pán generál, máme niekoľko filmov. Hneď vám ich poÅ¡lem.“ Bez veľkých okolkov odsunul generála a po stlačení niekoľkých klávesov pred sebou v okne na monitore senátora sa začali premietaÅ¥ zábery nafilmované z tábora doktorky Hunterovej. Preston sa oprel oboma lakÅ¥ami o písací stôl, oprel si bradu o dlaň a priblížil sa k monitoru, aby mu neuÅ¡la ani jedna zo snímok, ktoré mu bežali pred očami. Najprv nočné obrázky kamennej schránky nájdenej v zemi, potom zábery záhadnej čiernej gule v schránke a jej prenos do laboratória. Nakoniec sa scenár zmenil. Bol jasný deň. Zdanlivo opretá o Å¡tyri lúče červenkastej farby prichádzajúce z rohov imaginárneho Å¡tvorca narysovaného na zemi vystupovala okrúhla striebristá Å¡truktúra. Celá zostava vytvárala akúsi pyramídu podobajúcu sa na Ziqqurat di Ur, ktorý sa majestátne týčil v diaľke. Senátor nemohol odtrhnúť oči od obrazovky. Keď uvidel dve postavy ľudského vzhľadu, ale rozhodne oveľa vyÅ¡Å¡ie než priemer, ako sa vynorili z otvoru Å¡truktúry a s rozkročenými nohami sa postavili na zostupnú rampu, zmohol sa iba na tlmený výkrik, pretože mal úplne stiahnuté hrdlo. To, o čom sníval po celý svoj život, sa stávalo skutočnosÅ¥ou. VÅ¡etky jeho Å¡túdie, výskum a, predovÅ¡etkým, značný kapitál investovaný do tohto projektu, konečne začínali prinášaÅ¥ prvé výsledky. Postavy, ktoré videl na obrazovke, boli skutočne dvaja mimozemÅ¡Å¥ania, ktorí na svojej super modernej vesmírnej lodi preÅ¡li celý medziplanetárny priestor, aby sa znovu vrátili na Zem. Teraz by chcel povedaÅ¥ rovno do tváre tých, ktorí ho vždy kritizovali, že jeho výpočty boli úplne presné. Záhadná dvanásta planéta slnečného systému skutočne existuje. Jej obežná dráha sa po 3 600 rokoch mala znovu skrížiÅ¥ s obežnou dráhou Zeme a pred ním stáli jej dvaja obyvatelia, ktorí využili, že ich vlastná planéta „zaviezla“ až do naÅ¡ej blízkosti. Znovu nás navÅ¡tívili, aby, ako aj predtým, ovplyvnili naÅ¡u kultúru a naÅ¡e životy. Ktovie koľkokrát to už počas tisícročí urobili, ale dôležité bolo, že teraz sa história opakovala. Tentokrát tu je vÅ¡ak aj on a určite si nenechá ujsÅ¥ túto príležitosÅ¥. „Výborná práca,“ povedal jednoducho senátor obrátiac sa k trom osobám, ktoré naňho pozorne hľadeli z obrazovky. Potom, keď urobil jednu otočku na stoličke, dodal: „SkutočnosÅ¥, generál, že ste sa nechali odhaliÅ¥, naÅ¡u vec trochu komplikuje. Už nebudeme môcÅ¥ využívaÅ¥ možnosÅ¥ maÅ¥ ctené a vážené „ucho“ v rámci ELSAD, ale toto nás teraz už vlastne ani veľmi nezaujíma.“ „Čo chcete povedaÅ¥, senátor?“ „Teraz už naším cieľom nie je odhaliÅ¥ hypotézy doktorky Hunterovej, bez ohľadu na to, či sú presné alebo nie, ani privlastniÅ¥ si „vzácny obsah“ schránky.“ „Aj preto, že vôbec nie je taký vzácny,“ zaÅ¡omral tlsÅ¥och. „Môžeme prejsÅ¥ priamo k druhej fáze,“ povedal senátor tváriac sa, že nič nepočul. „Máme pred sebou neuveriteľne pokrokovú technológiu, ktorá sa nám ponúka priamo na striebornom tanieri. Stačí nám, aby sme si ju jednoducho zobrali skôr, ako to urobí niekto iný.“ „Dovoľte, pán senátor,“ odvážil sa nesmelo namietnuÅ¥ generál, „moji dvaja pomocníci si už vyskúšali, že naÅ¡i dvaja sympatickí mimozemÅ¡Å¥ania nevyzerajú, že by sa im chcelo s nami spolupracovaÅ¥.“ „Povedzme rovno, že nás nabili,“ dodal tlsÅ¥och a pomasíroval si koleno. „Viem si predstaviÅ¥, ako ste sa k nim priblížili,“ odpovedal senátor s miernym úsmevom. „Nikdy ste si nepoložili otázku, prečo udržiavali také milé a láskavé vzÅ¥ahy s doktorkou a s plukovníkom Hudsonom?“ „Aby som pravdu povedal, zdalo sa nám to dosÅ¥ čudné,“ odpovedal generál, „správali sa tak, ako keby sa poznali už veľmi dlho.“ „Ja si naopak myslím, že boli jednoducho srdečnejší a priateľskejší ako vy.“ „Nuž, fakt sme neboli veľmi láskaví.“ „To, čo sa stalo, už nezmeníme,“ zhrnul senátor. „Teraz sa musíme skoncentrovaÅ¥ na ďalÅ¡iu úlohu. Vy dvaja nájdite plukovníka a jeho kamarátku. Nesmiete ich stratiÅ¥ z očí ani na okamih. Máte k dispozícii dosÅ¥ prostriedkov aj fondov. ĎalÅ¡ie chyby vám už neodpustím.“ „Kto mu teraz povie, že tí dvaja iÅ¡li na výlet okolo zemegule?“ Å¡epkal tlsÅ¥och do ucha tomu chudému, no vzápätí zastonal od bolesti spôsobenej kopancom, ktorý mu uÅ¡tedril jeho druh. „Vy, plukovník, ma prídete zobraÅ¥ na letisko.“ „Prídete sem osobne?“ zvolal prekvapený vojak. „Nenechám si ujsÅ¥ túto udalosÅ¥ za nič na svete. Ak je to ich pristávacia základňa, budú sa tam musieÅ¥ vrátiÅ¥, ale tentokrát im pripravíme pekný uvítací výbor. S pokynmi vás oboznámim po ceste. VÅ¡etkým prajem veľa úspechov v práci,“ a s tým ukončil rozhovor. Senátor ostal eÅ¡te chvíľu pozorovaÅ¥ monitor pred sebou, ktorý po ukončení prenosu eÅ¡te zobrazoval sériu nádherných snímok z púšte v Arizone zobrazujúce sa postupne v rámci prezentácie. Potom, ako keby ho niekto náhle prebudil, vstal, stlačil tlačidlo interného telefónu na stole a prísne povedal: „Dajte pripraviÅ¥ moje lietadlo a zavolajte môjho Å¡oféra. Chcem odletieÅ¥ maximálne tak o hodinu.“ Kozmická loď Theos – Dar „Musíme sa vrátiÅ¥ dolu,“ povedal plukovník dvom mimozemÅ¡Å¥anom. „Musím vybaviÅ¥ niekoľko telefonátov a neverím, že sa to dá urobiÅ¥ odtiaľto.“ „Nebol by som si taký istý,“ odpovedal s úsmevom Azakis. „Pozri, keď sa do toho dá náš Petri, dokáže veci, ktoré si nevieÅ¡ ani predstaviÅ¥,“ a Å¥apol kamaráta po pleci. „Kľud, kľud,“ odpovedal Petri a zamával rukami vo vzduchu. „V prvom rade, čo je to ten „telefonát“, môžeÅ¡ mi vysvetliÅ¥?“ Jack sa trochu začudoval nad otázkou, ktorá sa mu zdala dosÅ¥ hlúpa, obrátil sa smerom k Elise, ktorá najprv pokrčila plecami, že nevie, čo to má znamenaÅ¥, no ihneď potom ukázala na vrecko plukovníka a povedala: „Tak mu ukáž svoj mobil, nie?“ Jack rýchlym gestom vybral z vrecka svoj smartfón. Bol to model touch-screen, no nie z tých najnovších. Nikdy sa nesnažil sledovaÅ¥ módu a maÅ¥ posledný výkrik módy. Uprednostňoval prístroj, ktorý dobre poznal, a nestrácal vždy čas s oboznamovaním sa s novými funkciami. „Nie som technik,“ povedal Jack ukazujúc mobil mimozemÅ¡Å¥anovi, „ale táto vec nám umožňuje rozprávaÅ¥ sa s inou osobou, ktorá má svoj podobný prístroj, no a robí sa to jednoduchou voľbou čísla na klávesnici.“ Petri zobral telefón a pozorne si ho prezeral. „Musí to byÅ¥ prenos od jednej jednotky k druhej, podobne ako to robia aj naÅ¡e prenosné vysielače.“ „S jediným rozdielom,“ dodala Elisa, „že pri každom použití to z nás Å¥ahá kopec peňazí.“ Mysliac si, že vzhľadom na obmedzenú schopnosÅ¥ používania jazyka, nedokáže rozlíšiÅ¥ vÅ¡etky poznámky a prirovnania, Petri sa rozhodol ignorovaÅ¥ posledné slová o „ťahaní peňazí“ a sústredil sa na predmet, ktorý mal v ruke. „Budem potrebovaÅ¥ trochu času, aby som pochopil, ako funguje.“ „Pokojne, neponáhľaj sa,“ komentovala to ironicky nespokojná Elisa, „nič sa nedeje, iba nám na hlavu padá planéta.“ Petri na ňu znovu prekvapene pozrel, ale keďže ani teraz nepochopil úplne, čo tým chcela povedaÅ¥, rozhodol sa nereagovaÅ¥. Pokrčil plecami a vliezol do najbližšieho modulu na interný presun, ktorý po pár sekundách zmizol. „Takže, za predpokladu, že bude možné použiÅ¥ mobil aj odtiaľ, ako chceÅ¡ pokračovaÅ¥?“ opýtala sa Elisa a eÅ¡te stále sa preberala zo slabosti, ktorá ju postihla v dôsledku nedostatku kyslíka a emócií, ktoré prežila v posledných hodinách. „Najprv mi napadlo kontaktovaÅ¥ senátora Prestona, priameho nadriadeného generála Campbella. Potom, keďže mi na tejto osobe vždy niečo vadilo, rozhodol som sa pre inú cestu, ako sa dostaÅ¥ k prezidentovi.“ „Myslíš, že do toho môže byÅ¥ zapletený aj on?“ „Tí dvaja mi nikdy nepovedali úplnú pravdu. Povráva sa, že Preston je zamieÅ¡aný dokonca so obchodu s výrobcami zbraní, a tie osoby nie sú celkom čisté. Neverím mu.“ „Takže?“ „Takže sa obrátim rovno na admirála Benjamina Wilsona. Niekoľko rokov bol prezidentovou pravou rukou a bol aj dobrým priateľom môjho otca.“ „Bol?“ „Bohužiaľ, môj otec pred dvoma rokmi umrel.“ „To mi je ľúto...,“ zaÅ¡epkala Elisa a pohladkala mu ľavé rameno. „Keď som bol malý, sedával som Wilsonovi na kolenách. Je to jedna z osôb, ktorým bezvýhradne verím.“ „Neviem, čo povedaÅ¥. Aj keď s ním máš vynikajúce vzÅ¥ahy, neverím, že bude jednoduché povedaÅ¥ mu takéto novinky po telefóne.“ „Môžem mu poslaÅ¥ nejaké fotky jeho mesta s výhľadom odtiaľ zhora.“ „S naÅ¡imi senzormi s krátkym dosahom,“ poznamenal Azakis, ktorý stál až doteraz opodiaľ, „mu môžeme v reálnom čase povedaÅ¥, aký je jeho pulz.“ „Nežartuj, prosím Å¥a,“ zvolala Elisa a ohnala sa rukou. „Neveríš mi? Tak pozeraj.“ Azakis, prostredníctvom O^COM, zobrazil na obrovskej obrazovke výhľad zhora na doktorkin základný tábor. O niekoľko sekúnd sa obraz zväčšil tak, že na obraze ostal iba stan s laboratóriom. „To, čo vidíte...“ „To je môj stan,“ zvolala Elisa, eÅ¡te kým Azakis stihol dokončiÅ¥ vetu. „Presne. A teraz pozerajte.“ Naraz sa zdalo, že strecha stanu zmizla a pred nimi sa objavili vÅ¡etky predmety, ktoré boli v stane. „Môj stôl, moje knihy... neuveriteľné.“ „Keby bol niekto vnútri, mohol by som vám ukázaÅ¥ teplo generované jeho krvným obehom, takže by som mohol vypočítaÅ¥ jeho pulz.“ Spokojný so svojou ukážkou sa mimozemÅ¡Å¥an začal hrdo prechádzaÅ¥ po miestnosti. Plukovník, ktorý sa eÅ¡te stále úplne neprebral z prekvapenia, naraz zvolal: „Ako to... „keby tam niekto bol“? Tam by predsa mal niekto byÅ¥. Kde, dočerta, skončili dvaja väzni?“ Elisa sa priblížila k obrazovke, aby sa pozrela lepÅ¡ie. „Možno ich premiestnili. Môžete sa pozrieÅ¥ aj na zvyÅ¡ok tábora?“ „Žiadny problém.“ O niekoľko sekúnd začal Azakis s panoramatickým prehliadaním celého tábora. Senzory skúmali celú plochu tábora, ale po tých dvoch nikde ani stopy. „Museli ujsÅ¥,“ skonÅ¡tatoval lakonicky plukovník. „To znamená, že si ich čoskoro znova nájdeme na krku. NaÅ¡Å¥astie, aspoň generála odviezli moji muži. Títo traja by boli schopní eÅ¡te vÅ¡eličo vyparatiÅ¥.“ „Nie je to dôležité,“ povedala Elisa. „Teraz musíme vyrieÅ¡iÅ¥ dôležitejÅ¡ie veci.“ EÅ¡te ani neukončil vetu, keď sa otvorili dvere modulu na interný prenos. Ladným krokom z nich vystúpila príťažlivá dievčina. V ruke držala úplne transparentnú tácku, na ktorej boli poukladané farebné nádoby. „Páni,“ oznámil slávnostne Azakis a zoÅ¡iroka sa usmial. „Predstavujem vám najočarujúcejÅ¡ieho dôstojníka celej galaxie.“ Jack, ktorému od prekvapenia spadla sánka, dokázal iba zakoktaÅ¥ „dobrý deň“, no hneď nato dostal dobre zasadenú ranu lakÅ¥om medzi desiate a jedenáste pravé rebro. „Vitajte na palube,“ povedala dievčina angličtinou s čudným prízvukom, „myslím, že ste vyhladli. Priniesla som vám niečo na jedenie.“ „Ďakujem, ste veľmi láskavá,“ odpovedala Elisa a pohľadom prepaľovala svojho chlapa. Dievčina už nepovedala ani slovo. Položila tácku na konzolu po ich ľavej strane, usmiala sa a po niekoľkých sekundách znovu zmizla v tom istom module, ktorým priÅ¡la. „Pekná, vÅ¡ak?“ poznamenal Azakis pozerajúc na plukovníka. „Pekná? Kto? O čom hovoríš?“ poponáhľal sa s odpoveďou Jack, pretože eÅ¡te vždy cítil ranu v rebrách. Azakis sa schuti rozosmial a potom gestom ruky pozval dvoch pozemÅ¡Å¥anov, aby sa ponúkli. „Čo to len je?“ mrmlala Elisa, kým úplne neelegantným spôsobom ovoniavala jedlá. „Pečeň Nebir“, poponáhľal sa s vymenúvaním mimozemÅ¡Å¥an, „kotleta Hanuk a varené korienky Hermes, vÅ¡etko doplnené, povedzme, „energetickým“ nápojom.“ V reÅ¡taurácii Masgouf to bolo niečo celkom iné,“ komentovala lakonicky Elisa. „Ale ja som hladná ako vlk a tak niečo predsa len ochutnám.“ Uchytila kus kotlety rukami a bez veľkých problémov ju začala obhrýzaÅ¥ až do kosti. „Dúfam, že nás z toho nerozbolí brucho, vÅ¡ak, Zak? Ochutnaj ju aj ty, zlato. ChuÅ¥ je trochu zvláštna, ale nie je to zlé.“ Plukovník, ktorý sa s údivom pozeral na Elisu, ktorá bez akýchkoľvek problémov ochutnávala vÅ¡etky tie zvláštne jedlá z tácky, iba zafrflal: „Nie, nie, ďakujem. Nie som hladný.“ Jeho pozornosÅ¥, naopak, upútala zvláštnosÅ¥ tácky a nádob slúžiacich ako taniere. Chytil jednu nádobu jasnej červenej farby a pozoroval jej konzistenciu. Nádoba bola zvláštna a, čo bolo skutočne čudné, bola úplne studená. Bola chladnejÅ¡ia ako by si ju predstavoval, ale jedlo vnútri bolo horúce. Å pičkou ukazováka preÅ¡iel po celom povrchu. Bol neuveriteľne hladký, ale materiál nevyzeral ani ako kov ani ako plast. Na druhej strane, ako by mohla byÅ¥ nádoba z plastu? Plast používali na iné účely. Čo vÅ¡ak bolo skutočne čudné, napriek dokonalosti vonkajÅ¡ieho opracovania, povrch vôbec nič neodrážal. Tento čudesný materiál úplne pohlcoval svetlo. Priblížil sa uchom k hladkému povrchu a začal naň opatrne poklepávaÅ¥ prostredníkom. Napočudovanie, nádoba nevydávala žiadny zvuk. Bolo to, ako keby udieral na veľkú vatovú guľu. „Z čoho sú tieto zvláštne predmety?“ opýtal sa zvedavo. „A nádoby na jedlo? Vyzerajú vÅ¡etky z rovnakého materiálu.“ Azakis, aj keď prekvapený čudnou otázkou, pristúpil aj on k tácke. Zobral do ruky druhú nádobu, táto bola svetlozelenej farby, a zdvihol ju až do výšky očí. V skutočnosti to nie je skutočný „materiál“ vo vaÅ¡om zmysle slova.“ „Ako to myslíš? Čo to znamená?“ „Čo zvyčajne používate vy na odkladanie jedál, kvapalín alebo hocičoho?“ „Nuž, zvyčajne na prenos materiálov používame lepenkové alebo drevené Å¡katule. Na podávanie jedál kovové hrnce, keramické taniere a sklenené poháre, zatiaľ čo na prepravu a konzervovanie potravín a nápojov vÅ¡eobecne plastové nádoby najrôznejších foriem.“ „Plast? Hovoríme o rovnakom plaste, ktorý zaujíma nás?“ opýtal sa vydesený Azakis. „Myslím, že áno,“ odpovedal plukovník. „V skutočnosti sa plast stal jedným z najväčších problémov v oblasti kontaminácie naÅ¡ej planéty. Vy sami ste nám povedali, že ste ho naÅ¡li vÅ¡ade obrovské množstvá.“ Urobil krátku pauzu a dodal: „Preto sa nám tak veľmi zapáčila vaÅ¡a ponuka, že by ste si plast zobrali. VyrieÅ¡ili by sme tým skutočne obrovitánsky problém.“ „Takže, ak som pochopil správne, vy používate plast ako nádoby a potom ho bez problémov vyhadzujete a znečisÅ¥ujete vÅ¡etky kúty planéty?“ „Presne tak,“ odpovedal Jack, čím ďalej, tým viac v rozpakoch. „Ale to je bláznovstvo, absurdnosÅ¥. Vy sa predsa takto ničíte vlastnými rukami.“ „Nuž, ak pridáš aj smog z naÅ¡ich dopravných prostriedkov, z naÅ¡ich fabrík a zo systémov na generovanie energie, dokázali sme eÅ¡te niečo horÅ¡ie. A to sme eÅ¡te nehovorili o rádioaktívnom odpade, ktorý eÅ¡te stále nevieme ako zneÅ¡kodniÅ¥.“ „Ste nezodpovední blázni. Ničíte najkrajÅ¡iu planétu celej slnečnej sústavy. Bohužiaľ, je to aj naÅ¡a vina.“ „Ako vaÅ¡a?“ „Boli sme to my, kto pred približne stotisíc rokmi modifikoval vaÅ¡u DNA. Darovali sme vám oveľa vyÅ¡Å¡iu inteligenciu než mali ostatné stvorenia na Zemi a vy, ako ste ju využili?“ „Využili sme ju na zničenie naÅ¡ej planéty.“ Jack rozprával so sklonenou hlavou, ako keď niekoho karhá pani učiteľka, že si neurobil úlohy. „Teraz ste sa vÅ¡ak vrátili. Dúfam, že nám pomôžete napraviÅ¥ Å¡kody, čo sme napáchali.“ „Nemyslím, že to bude ľahké,“ povedal Azakis, čím ďalej, tým viac rozhorčený, „vďaka analýze, ktorú urobil Petri o stave vaÅ¡ich oceánov, mohli sme zistiÅ¥, že množstvo rýb sa od naÅ¡ej poslednej návÅ¡tevy znížilo o viac ako osemdesiat percent. Ako sa to mohlo staÅ¥?“ Jack sa chcel prepadnúť pod zem. „Neexistujú žiadne ospravedlnenia,“ dostal zo seba tichým hlasom. „Sme iba stádo arogantných, namyslených tvorov bez rozumu.“ Elisa, ktorá ticho počúvala Azakisa, prehltla posledný kus pečene Nebir, utrela si ústa opakom ruky a pokojne povedala: „Pozri, nie sme vÅ¡etci takí, vieÅ¡?“ MimozemÅ¡Å¥an na ňu zvedavo pozeral, ale ona rozhodne pokračovala: „Takzvaní „mocní“ nás dostali do takéhoto stavu. Väčšina normálnych osôb bojuje každý deň za ochranu prostredia a vÅ¡etkých foriem života, ktoré sú na naÅ¡ej milovanej planéte. Je ľahké prísÅ¥ zďaleka, po tisíckach rokoch a hraÅ¥ sa na moralistov. Aj keď ste nám dali inteligenciu, nenechali ste nám ani len jednu stranu návodu na jej použitie!“ Jack na ňu pozeral a pochopil, že sa do tej ženy úplne zamiloval. Azakis ostal stáť s otvorenými ústami. Vôbec nečakal podobnú reakciu. Elisa, naopak, ostala odvážne stáť. „Ak nám chcete skutočne pomôcÅ¥, mali by ste nám čo najskôr poskytnúť vÅ¡etky vaÅ¡e technologické, lekárske a vedecké poznatky, aj preto, že na tejto planéte neostanete veľmi dlho.“ „Dobre, dobre. Nerozčuľuj sa,“ snažil sa ju mierniÅ¥ Azakis, „zdá sa mi, že sme vám bez váhania podali pomocnú ruku, alebo nie?“ „Máš pravdu. Prepáč. V podstate ste si mohli jednoducho zobraÅ¥ svoj plast a vrátiÅ¥ sa odkiaľ ste priÅ¡li bez toho, že by ste nás vôbec pozdravili a riskovali život spolu s nami.“ Elisa skutočne oľutovala svoj výbuch a preto, aby trochu odľahčila situáciu, povedala veselo: „Jedlo vÅ¡ak bolo skutočne výborné!“ Potom podiÅ¡la k mimozemÅ¡Å¥anovi a pozerajúc naňho zdola povedala: „Prepáč, nemala som tak hovoriÅ¥.“ „Neobávaj sa, veľmi dobre chápem a aby som ti ukázal, že ti nič nezazlievam, darujem ti toto.“ Elisa nastavila otvorenú dlaň a Azakis jej na ňu položil maličký tmavý predmet. „Ďakujem, čo to je?“ opýtala sa zvedavo. „To je rieÅ¡enie na vaÅ¡e problémy s plastom.“ Nasiriya – Večera Po náhlom ukončení konverzácie zo strany senátora ostali traja vojaci chvíľu pozeraÅ¥ na monitor, na ktorom sa zobrazovali abstraktné farebné výjavy. „A teraz? Čo budeme robiÅ¥?“ opýtal sa vysoký a chudý, čím preruÅ¡il kolektívnu hypnózu pozerania na monitor. „Ja by som jeden nápad mal,“ odpovedal ten tlsÅ¥och. „Už sme dlho nemali nič pod zub a ja vidím vÅ¡ade okolo seba poletovaÅ¥ hamburgery.“ „Kde chceÅ¡ nájsÅ¥ teraz hamburger?“ „Nemám ani poňatia, ale ak niečo ihneď nezjem, odpadnem.“ „Chudáčik, teraz odpadne,“ komentoval to ten chudý. Potom zmenil tón reči: „So vÅ¡etkými zásobami, ktoré máš na bokoch, by si mohol ostaÅ¥ bez jedla aj mesiac!“ „Teraz už dosÅ¥ s tými blbosÅ¥ami! Obaja!“ zvolal namrzený generál. „Musíme pripraviÅ¥ akčný plán.“ „Ale ja s prázdnym žalúdkom nemôžem rozmýšľaÅ¥,“ povedal odovzdane tlsÅ¥och. „No tak dobre,“ povedal Campbell zdvihnúc roky na znak toho, že sa vzdáva, „ideme sa najesÅ¥. Plán budeme Å¡tudovaÅ¥ pri stole, aj tak máme dosÅ¥ času, kým nedorazí senátor.“ „To je správna reč, pán generál,“ zvolal spokojne tlsÅ¥och. „Poznám miestečko, kde robia fantastickú dusenú baraninu so zemiakmi, mrkvou a hráškom, také chutnučké s curry omáčkou.“ „Nuž, musím povedaÅ¥, že po takomto podrobnom opise som aj ja trochu vyhladol,“ povedal chudý a pošúchal si ruky. „No dobre, presvedčili ste ma,“ ozval sa generál a zdvihol sa zo stoličky. „Ideme, ale snažme sa, aby nás nikto nevidel. Aj keď nás eÅ¡te určite neodhalili, v každom prípade som uÅ¡iel z väzenia.“ „A my dvaja nie?“ ozval sa chudý. „UÅ¡li sme z tábora a určite nás vÅ¡ade hľadajú. V každom prípade, zatiaľ sa na to vykaÅ¡lime.“ Po niekoľkých minútach sa auto s troma osobami hnalo po poloprázdnych cestách mesta a pri jazde vírilo kúdoly jemného prachu. „Už sme tu, tamto to je,“ zvolal tučný, ktorý sedel na zadnom sedadle. „Je trochu neskoro, ale poznám majiteľa. Nebude nám robiÅ¥ žiadne problémy.“ Chudý, ktorý bol za volantom, hľadal nejaké zastrčené miesto na zaparkovanie. PreÅ¡iel do vedľajÅ¡ej uličky a vopchal sa pod chatrnú strieÅ¡ku opusteného domu. Rýchlo vystúpil z auta a podozrivo sa obzeral okolo seba. Nevidel nikoho.“ ObiÅ¡iel auto, otvoril dvere spolujazdca a povedal: „VÅ¡etko v poriadku, generál. Môžeme ísÅ¥.“ Ak tlsÅ¥och vystúpil z auta a rýchlym krokom zamieril k hlavnému vchodu reÅ¡taurácie. Skúsil kľučku, ale bolo zamknuté. Dvere boli zatvorené, ale vnútri sa eÅ¡te svietilo. Skúsil nazrieÅ¥ dovnútra cez sklo, ale pre hustý farebný záves nevidel nič. Nestrácal čas, začal energicky búchaÅ¥ na dvere a neprestal, kým neuvidel, že spoza závesu nakukol chlapík s čiernymi kučeravými vlasmi. „Kto dočerta....,“ začal chlapík nazlostene, ale keď rozpoznal svojho tučného priateľa, radÅ¡ej vetu nedokončil a otvoril dvere. „Ah, to si ty. Čo tu robíš v tomto čase? A kto sú títo páni?“ „Hej, starý zlodejisko, ako sa máš? Títo dvaja sú moji kamaráti a vÅ¡etci traja sme hladní.“ „Ale už je zatvorené, kuchyňa je uprataná, už sme odchádzali.“ „Myslím, že tento môj priateľ Å¥a presvedčí lepÅ¡ie ako ja,“ a zamával pred ním sto dolárovou bankovkou. „Nuž, viete... musím povedaÅ¥, že viete presviedčaÅ¥,“ odpovedal chlapík, rýchlo zobral bankovku z tučnej ruky a vopchal ju do vrecka koÅ¡ele. „Nech sa páči ďalej,“ dodal, otvoril dvere dokorán a súčasne sa mierne uklonil. Traja sa rýchlo obzreli, či ich nikto nesleduje, a jeden po druhom vstúpili do dverí malej reÅ¡taurácie. ReÅ¡tauráciu tvorili dve miestnosti a nevyzerala veľmi honosne. Na zemi boli surové tmavé tehly. Vo väčšej miestnosti boli tri okrúhle stoly, z ktorých jeden stál na zoÅ¡liapanom a vyblednutom koberci. Okolo stolov boli vankúše, aj tieto boli dosÅ¥ opotrebované. V druhej miestnosti, naopak, bolo zariadenie v západnom Å¡týle a zdalo sa, že prostredie bolo „intímnejÅ¡ie.“ Steny zakrývali Å¥ažké závesy teplých farieb. Osvetlenie bolo tlmené a prostredie boli príjemnejÅ¡ie. Dva malé stoly už boli prestreté, pripravené pre zákazníkov na druhý deň. Na každom z nich bol tmavozelený obrus s rôznymi výšivkami, obrúsky rovnakej farby, taniere zo svetlej keramiky, vidličky vľavo a nože vpravo a, v strede, vysoká tmavožltá sviečka vo svietniku z čierneho kameňa. „Môžete ísÅ¥ tam?“ opýtal sa tlsÅ¥och, zatiaľ čo pravou rukou ukazoval na menÅ¡iu miestnosÅ¥. Bez toho, že by odpovedal, kučeravý chlapík voÅ¡iel do menÅ¡ej sály, spojil dva stoly, upravil stoličky a, po miernom úklone ich gestom pozval ďalej, povedal. „Nech sa páči ďalej, tu to budete maÅ¥ pohodlné.“ VÅ¡etci traja sa usadili k stolu a tlsÅ¥och povedal: „Priprav nám tú tvoju Å¡pecialitu a dones nám tri pivá.“ Potom, bez toho, že mu dal čas na odpoveď, dodal: „A netvár sa, že pivo nemáš. Viem, že máš schovaných pár debničiek.“ Generál počkal, kým majiteľ reÅ¡taurácie nezmizol v kuchyni, potom začal komentovaÅ¥ predchádzajúci rozhovor. „Senátor je človek, ktorý nerobí žiadne okolky. Musíme si naňho dávaÅ¥ veľký pozor. Ak by niečo náhodou nevyÅ¡lo, ten by ani chvíľu neváhal, aby najal niekoho iného, aby nás odpravil.“ „Tak to je dobré,“ odpovedal tlsÅ¥och, „zdá sa, že tu nás vÅ¡etci skutočne milujú, čo?“ „Snažme sa robiÅ¥ svoju robotu čo najlepÅ¡ie a nestane sa nám nič zlé,“ komentoval to ten chudý, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo. Poznám dobre tie osoby, ak nebudeme robiÅ¥ problémy a splníme vÅ¡etko, čo sa od nás bude žiadaÅ¥, pôjde vÅ¡etko hladko a každý z nás dostane svoju odmenu.“ „Áno, peknú guľku do stredu čela,“ poznamenal ten tlstý. „Ale no tak, nekuvikaj ako zvyčajne. Doteraz vždy vÅ¡etko dopadlo dobre, nie?“ „Áno, doteraz.“ Medzitým majiteľ reÅ¡taurácie, schovaný v kuchyni, hovoril tlmene arabsky do telefónu: „Áno, je to skutočne on.“ „Nezdá sa mi, že priÅ¡iel k tebe len tak, bez sprievodu.“ „Sú s ním ďalší dvaja. Jedného poznám veľmi dobre a viem, že pôsobí v nejakej zvláštnej organizácii, ktorá by mala byÅ¥ nejakým spôsobom naviazaná naňho.“ „DokážeÅ¡ ho odfotiÅ¥ a poslaÅ¥ mi fotku? Nechcel by som vÅ¡etko zburcovaÅ¥ a nakoniec zistiÅ¥, že ide iba o zámenu osoby.“ „Dobre, uvidím, čo sa dá robiÅ¥. Daj mi eÅ¡te pár minút.“ Chlapík ukončil hovor, zapol telekameru mobilu, ktorý si vsunul do vrecka koÅ¡ele tak, aby objektív vytŕčal von, zobral hliníkovú tácku a položil na ňu tri veľké poháre. Otvoril tri fľaÅ¡e piva a tiež ich položil na tácku. Zdvihol tácku pravou rukou, nadýchol sa a vydal sa k stolu s troma hosÅ¥ami. „Dúfam, že značka vám bude vyhovovaÅ¥,“ povedal a ukladal poháre na stôl. „Bohužiaľ, nemáme veľký výber. Zákony o alkohole sú tu veľmi prísne.“ „Áno, áno, neboj sa,“ povedal tlsÅ¥och, chytil fľaÅ¡u a začal liaÅ¥ pivo do pohára, ktorý sa plnil hlavne penou. Chlapík sa veľmi pozorne postavil rovno pred generála, zobral mu pohár, mierne sa naklonil a nalial doňho takmer polovicu fľaÅ¡e. To isté urobil s pohárom chudého a zvolal: „Tak sa to robí. Dúfam, že chudák Iránec nemusí učiÅ¥ troch Američanov, ako sa leje pivo, vÅ¡ak?“ Traja hostia sa srdečne rozosmiali, zdvihli poháre a pripili si. Majiteľ reÅ¡taurácie, potom, čo naznačil zvyčajný úklon, znovu voÅ¡iel do kuchyne. Ihneď po prekročení prahu a keď sa uistil, že ho nikto nesleduje, skontroloval vlastný mobil, aby si overil zábery. Obraz bol trasľavý, ale tvár generála Campbella bola dobre viditeľná. Poslal video na číslo, na ktoré volal predtým a trpezlivo čakal. NepreÅ¡la ani minúta, keď ho jemné vibrovanie telefónu upozornilo na prichádzajúci hovor. „Je to on,“ povedal hlas na opačnej strane, „do hodiny, maximálne, sme tam. Nedovoľ, aby niekam zmizli.“ „Práve priÅ¡li a eÅ¡te nezačali jesÅ¥. Nemusíte sa ponáhľaÅ¥,“ a zložil. Kozmická loď Theos – Admirál Elisa sa eÅ¡te stále dívala na malý predmet, ktorý jej Azakis nechal padnúť do ruky, keď sa otvorili dvere modulu číslo Å¡esÅ¥ na interný presun. Vystúpil z neho Petri so žiarivým úsmevom a v ruke držal plukovníkov mobil. „Zvládol som to,“ zvolal, „teda, aspoň myslím.“ Rýchlo podiÅ¡iel k trom, ktorí stáli pri riadiacom pulte a pokračoval: „Je to rozhodne zastaralý systém, ale myslím, že som odhalil princíp fungovania. Pripojil som sa k jednému z tých satelitov, ktoré krúžia okolo planéty, nižšie, ako je naÅ¡a loď, a myslím, že teraz môžete volaÅ¥.“ „Si génius, priateľu,“ zvolal Azakis, „nemal som pochybnosti, že to dokážeÅ¡.“ „Skôr, ako budeme oslavovaÅ¥, najprv vyskúšajme, či to bude skutočne fungovaÅ¥,“ ozval sa Jack, vytiahol mobil z rúk mimozemÅ¡Å¥ana. Plukovník pozorne sledoval displej mobilu a s úžasom povedal: „Neuveriteľné, mám tu tri prúžky signálu.“ „No tak, skúšaj,“ povzbudila ho vzruÅ¡ená Elisa. Jack rýchle prebehol zoznam kontaktov a vyhľadal číslo admirála Wilsona. No skôr ako zavolal, napadlo mu jedna otázka: „Koľko hodín je teraz vo Washingtone?“ „No, malo by tam byÅ¥ tak pol tretej popoludní,“ odpovedala Elisa potom, čo sa pozrela na svoje hodinky. „Dobre, takže skúsim.“ Jack sa nadýchol a stlačil tlačidlo „Volať“. Telefón zvonil. Neuveriteľné... Trpezlivo čakal a až po siedmom zazvonení sa ozval hlboký admirálov hlas: „Admirál Benjamín Wilson, kto je tam?“ „Admirál, tu plukovník Jack Hudson, počujete ma?“ „Iste synu, silno a jasne. Mám radosÅ¥, že Å¥a po takom dlhom čase zase počujem. Si v poriadku?“ „Admirál... Áno, áno, ďakujem...“ Jack bol veľmi zarazený a skutočne nevedel odkiaľ začaÅ¥. „Ruším vás kvôli jednej veľmi súrnej udalosti, ale … je to vlastne úplne neuveriteľné.“ „Chlapče, tak už ma nenapínaj. Čo sa vlastne deje?“ „Nuž, veľmi Å¥ažko sa to vysvetľuje. Dôverujete mi, vÅ¡ak?“ „Ale jasné, čo sú to za otázky?“ „To, čo vám chcem povedaÅ¥ sa môže zdaÅ¥ absurdné, ale môžem vás uistiÅ¥, že je to čistá pravda.“ „Jack, ak mi ihneď niečo nepovieÅ¡, moje úbohé srdce by to nemuselo zvládnuÅ¥.“ „Ok.“ Plukovník urobil malú pauzu, potom povedal vÅ¡etko jedným dychom. „Ja sa v tejto chvíli nachádzam na obežnej dráhe okolo Zeme. Som na vesmírnej lodi mimozemÅ¡Å¥anov a mám hrozné novinky, ktoré by sme mali oznámiÅ¥ priamo prezidentovi Spojených Å¡tátov. Vy ste jediná osoba, ktorej dôverujem a kto by mi mohol pomôcÅ¥ dostaÅ¥ sa s ním do kontaktu. Prisahám vám na pamiatku môjho otca, že to nie je žart.“ PreÅ¡lo niekoľko dlhokánskych sekúnd, počas ktorých nevyÅ¡iel zo slúchadla žiadny zvuk. Chvíľočku sa Jack obával, že to admirála skosilo. Potom hlas z druhej strany povedal: „Skutočne mi voláš zhora? A ako si to, dočerta, dokázal?“ Wilson je skutočne neuveriteľný. Namiesto toho, aby sa obával, čo s mimozemÅ¡Å¥anmi, pýta sa, ako dokáže telefonovaÅ¥ z vesmíru... Fantastický... „No, pomocou ich technológie dokázali vytvoriÅ¥ spojenie s telekomunikačným satelitom. Neviem vám povedaÅ¥ oveľa viac.“ „MimozemÅ¡Å¥ania. Ale odkiaľ priÅ¡li? A čo je to hroziacu katastrofu? A prečo by mali zobraÅ¥ práve teba?“ „Admirál, je to dlhý príbeh, ktorý vám raz, dúfam, budem maÅ¥ príležitosÅ¥ porozprávaÅ¥, ale teraz je dôležitejÅ¡ie, aby ste ma čím skôr spojil s prezidentom.“ Chlapče môj, ja ti síce slepo verím, ale aby som niečo podobné povedal nášmu milovanému prezidentovi, budem potrebovaÅ¥ niečo viac, ako jeden tvoj telefonát.“ „Myslel som si to a zdá sa mi to správne,“ pokračoval Jack. „A keby som vám povedal, že v tejto chvíli sedíte v hnedom kresle a na kolenách máte výtlačok New York Times, zneli by vám moje slová presvedčivejÅ¡ie?“ Petri dokázal pomocou signálov admirálovho telefónu zistiÅ¥ jeho koordináty, umiestnil Theos práve nad zenit mesta a aktivoval senzory krátkeho dosahu, ktoré zamieril priamo na zdroj emisií. „Do hája!“, admirál vyskočil na nohy, až noviny sadli na zem. „Ako si sa to dozvedel? Tu nemôžu byÅ¥ skryté telekamery. Moju kanceláriu dôsledne kontrolujú každý deň.“ „To, čím sa pozerám, nie je skutočná „telekamera“. Povedzme, že je to absolútne neuveriteľný zobrazovací systém. Sme 50 000 kilometrov od Zeme a mohol by som odtiaľto bez problémov čítaÅ¥ vaÅ¡e noviny. Mohol by som vám dokonca povedaÅ¥, aký máte práve pulz.“ „ŽartujeÅ¡, vÅ¡ak?“ Jack pozrel na Petriho, ktorý okamžite zmenil režim vizualizácie. Admirál bol teraz na obraze ako ružovkastá osoba, s rôznymi žltkastými a tmavosivými odtieňmi. Na obrazovke vpravo hore sa zobrazilo niekoľko číslic. Jack ich prečítal a pokračoval: „VaÅ¡e srdce má deväťdesiat úderov za minútu a váš tlak je 135/90 mmHg.“ „Ja viem, vyšší ako by mal byÅ¥. Beriem aj tabletky na tlak, ale nie vždy sa udrží, VieÅ¡, roky...“ Potom sa zamyslel a zvolal: „Ale veď to je vÅ¡etko neuveriteľné, ohromné. Myslíš, že by si mohol to isté urobiÅ¥ aj s prezidentom?“ „Myslím, že áno,“ odpovedal Jack a snažil sa získaÅ¥ potvrdenie svojich slov obracajúc sa na Petriho, ktorý iba mierne prikývol. „Mohol by si mi aspoň naznačiÅ¥, čo sa deje? Vzhľadom na to, že priÅ¡li ktovie odkiaľ , aby nám tú udalosÅ¥ oznámili, zrejme je to niečo veľmi vážne.“ „Áno, zdá sa mi správne, že by ste mali vedieÅ¥, o čo ide.“ Elisa ho gestami a grimasami povzbudzovala, aby pokračoval. „Ich planéta sa veľmi rýchlo približuje k naÅ¡ej. Jeden z jej satelitov, presne Kodon, preletí úplne tesne okolo nás o menej ako sedem dní a to by mohlo spôsobiÅ¥ veľmi vážne nepríjemnosti. Mohlo by to ovplyvniÅ¥ aj naÅ¡u obežnú dráhu a obežnú dráhu Mesiaca. Na naÅ¡ej planéte by mohlo dôjsÅ¥ k vážnym prílivom a vysoké vody by mohli zmiesÅ¥ milióny ľudí. Jednoducho, hrozí nám obrovská katastrofa.“ Admirál ostal úplne onemený. SÅ¥ažka dosadol na svoje hnedé kreslo a iba zaÅ¡epkal: „Nemôžem tomu uveriÅ¥.“ „V skutočnosti, títo naÅ¡i priatelia sú ochotní poskytnúť nám systém, ktorý by bol schopný zamedziÅ¥ väčšine katastrofických dôsledkov, ale je to veľmi nebezpečná procedúra, ktorá nebola nikdy predtým vyskúšaná v praxi. Okrem toho, aj keby vÅ¡etko iÅ¡lo podľa plánov, nedokážeme sa úplne vyhnúť dôsledkom. Určitá časÅ¥ planetárneho vplyvu sa nebude daÅ¥ úplne anulovaÅ¥. Preto sa budeme musieÅ¥ pripraviÅ¥, aby sa Å¡kody znížili na minimum.“ „Chlapče môj,“ odpovedal zdržanlivo admirál, „myslím, že prezident by mal byÅ¥ ihneď informovaný o vÅ¡etkom, čo si mi povedal. Dúfam iba, pre tvoje aj moje dobro, že toto vÅ¡etko nie je iba žart, pretože v opačnom prípade by to malo pre nás nepríjemné dôsledky. Možno som iba jednoducho zaspal na mojom kresle a o chvíľku sa zobudím a uvedomím si, že to bude iba nočná mora.“ „Aj mne by sa to tak páčilo, pán admirál. Bohužiaľ, toto nie je zlý sen, ale surová skutočnosÅ¥. Dúfam, že mi pomôžete odovzdaÅ¥ tieto novinky prezidentovi.“ „Dobre. Daj mi iba troÅ¡ku času, aby som naÅ¡iel správny kanál. Ako Å¥a môžem kontaktovaÅ¥?“ „Myslím, že mi môžete jednoducho zavolaÅ¥ na toto číslo,“ povedal Jack, a znovu sa obrátil na Petriho, ktorý iba pokrčil plecami. „Malo by to fungovaÅ¥,“ pokračoval Jack, „v každom prípade, ak nezavoláte do jednej hodiny, zavolám ja, dobre?“ „Dobre, teda sa počujeme neskôr.“ „Ďakujem vám, skutočne zo srdca ďakujem,“ povedal plukovník a ukončil hovor. Niekoľko sekúnd ostal úplne nehybne stáť s pohľadom upretým do prázdna, potom sa obrátil k ostatným, ktorí úplne viseli na jeho perách, a povedal „Pomôže nám.“ „Dúfajme,“ odpovedal váhavo Elisa. „Nemyslím, že bude jednoduché presvedčiÅ¥ prezidenta, že toto nie je iba nejaký výmysel.“ „Iba on by to mohol zvládnuÅ¥. Dajme mu trochu času.“ Potom, obrátiac sa k Petrimu povedal: „Prosím Å¥a, snaž sa pomocou tých tvojich „senzorov“ alebo iných tvojich diabolských vynálezov, pripraviÅ¥ pekné divadielko. Musíme ich úplne ohromiÅ¥.“ „To nechaj na mňa,“ odpovedal Petri so sardonickým úsmevom. „Špeciálne efekty nebudú určite chýbaÅ¥.“ „Ak chceÅ¡, môžem ti presne ukázaÅ¥ rezidenciu prezidenta v Bielom dome, alebo Pentagon, čo je sídlo generálneho Å¡tábu Ministerstva obrany.“ „Takže,“ povedala Elisa priblížiac sa k Azakisovi, „zatiaľ čo sa vy dvaja zabávate a strašíte tých chudákov na Zemi, bola by som vám veľmi vďačná, keby si mi vysvetlil, čo je to tá zvláštna vecička, čo si dal predtým.“ „Ako som ti už povedal, myslím, že by to mohlo byÅ¥ rieÅ¡enie pre vÅ¡etky vaÅ¡e problémy s odpadom.“ „Teraz mi povieÅ¡, že to stačí zapnúť a vÅ¡etok plast zmizne?“ „NaneÅ¡Å¥astie, niečo podobné sme eÅ¡te nevymysleli, ale toto by vám mohlo pomôcÅ¥ nahradiÅ¥ ho.“ „Som samé ucho,“ a podala mu maličký predmet. „Táto vecička je minigenerátor silového poľa. Vďaka jednoduchému programovaniu dokáže nadobudnúť ľubovoľnú formu.“ „Nechápem.“ „Teraz ti ukážem. Otvor ruku.“ Azakis opatrne chytil hranol medzi palcom a ukazovákom a položil jej ho na otvorenú dlaň. NepreÅ¡la ani sekunda, keď sa mu na ruke objavila prekrásna pestrofarebná miska. „Čo to je...“, prestraÅ¡ená Elisa inÅ¡tinktívne stiahla ruku, čo spôsobilo, že miska spadla na zem, ale nerozbila sa, iba sa odrážala a poskakovala, čo bolo vÅ¡ak zvláštne, nevydávala žiadny zvuk. „Prepáč,“ ospravedlnila sa Elisa. „to som nechcela, naozaj,“ povedala a zohla sa, aby misku zdvihla. Zdvihla ju a začala si ju pozorne obzeraÅ¥ zo vÅ¡etkých strán. Napriek úplne hladkému povrchu miska neodrážala žiadne svetlo. Na dotyk bol predmet chladnejší ako by sa dalo čakaÅ¥ a vyzeral, že nie je vyrobený zo žiadneho zo známych materiálov. „Je to úplne neuveriteľné. Ako si to dokázal?“ „To je vÅ¡etko jeho zásluha,“ odpovedal Azakis ukazujúc na malý čierny predmet, ktorý vyzeral ako zarámovaný na dne misky. „To ten predmet vytvára silové pole vo forme, ktorú vidíš.“ A mohol by si to premeniÅ¥ aj na formu fľaÅ¡e?“ „Určite,“ odpovedal Azakis s úsmevom. „Pozri,“ dotkol sa ukazovákom malého hranola a nádoba zmizla. Znovu zovrel hranol medzi palcom a ukazovákom a z ničoho nič sa zjavila kobaltovo modrá fľaÅ¡a s dlhým hrdlom. Elisa ostala stáť s otvorenými ústami a chvíľu jej trvalo, kým sa prebrala. Potom, bez toho, že by odtrhla oči z vytvoreného predmetu, povedala: „Jack, poď, toto musíš vidieÅ¥.“ Plukovník, ktorý už dal Petrimu vÅ¡etky indikácie na identifikáciu oboch objektov, sa obrátil a približoval sa k nej pokojným krokom. Pozeral na predmet, ktorý držal Azakis v ruke a znudene povedal: „FľaÅ¡a? Čo je na tom také zaujímavé?“ „Áno, fľaÅ¡a,“ odpovedala trochu napálená Elisa, „akurát, že pred chvíľou to bola prekrásna pestrofarebná miska.“ „Ale no tak, neuÅ¥ahuj si zo mňa.“ „Zak, ukáž mu to.“ MimozemÅ¡Å¥an zopakoval tie isté úkony ako pred chvíľou a v rukách sa mu objavila obrovská guľa čierna ako decht. Do riti,“ zvolal plukovník a uskočil dozadu. „Toto by ste mali poznaÅ¥, nie?“ odpovedal Azakis, zatiaľ čo objímal guľu s takmer metrovým priemerom. „Áno, áno,“ zvolala doktorka vzruÅ¡ene. „Je úplne rovnaká ako tá, ktorú sme naÅ¡li pochovanú v tábore, vnútri tej záhadnej kamennej schránky.“ „A boli tam ďalÅ¡ie tri,“ dodal plukovník, „čo potom zaistili pristátie vaÅ¡ej lode.“ „Presne tak,“ potvrdil Azakis. „Nechali sme ich tam, keď sme tam boli naposledy. Slúžili nám ako značky na označenie miesta nášho nákladu plastu.“ „Super,“ zvolala Elisa. „Teraz sa to pomaly vyjasňuje.“ „Prepáč, hlúpa otázka,“ povedal Jack obrátiac sa k mimozemÅ¡Å¥anovi. „Ale ak by sme chceli použiÅ¥ tieto veci ako nádoby, napríklad na vodu, mali by sme vymyslieÅ¥ aj praktický systém na otvorenie a zatvorenie. Ako by sa to dalo vymyslieÅ¥?“ „Jednoduché. Stačí použiÅ¥ druhý hranol a vytvarovaÅ¥ z neho viečko.“ „Som hlupák, že som na to nepomyslel,“ zvolal Jack a udrel sa po čele. „Ako voláte tieto sympatické vecičky?“ opýtala sa Elisa zvedavo. „Na naÅ¡ej planéte ich voláme Shani,“ odpovedal Azakis a znovu zruÅ¡il guľu a vrátil jej tmavý hranol. „Takže toto je malý Shani,“ povedala Elisa s úsmevom znova si obzerajúc hranol. „Môžem aj ja skúsiÅ¥ niečo vytvoriÅ¥?“ „No, nie je to také jednoduché. Ja to dokážem, pretože na jeho programovanie v reálnom čase využívam moje zariadenie N^COM. Takže, buď naimplantujem jedno aj tebe alebo...“ PreruÅ¡il sa a začal sa prehrabávaÅ¥ v zásuvke na boku konzoly. Po niekoľkých sekundách vytiahol prilbu podobnú tej, ktorú predtým používali na dýchanie, a podal ju Elise dokončiac vetu: „použijeÅ¡ toto.“ „To si mám nasadiÅ¥ na hlavu?“ opýtala sa váhavo Elisa. „Iste.“ „Nieže mi to osmaží mozog?!“ Azakis sa usmial. Opatrne ju chytil za ruky a pomohol jej správne si prilbu nasadiÅ¥. „A teraz?“ „Zober Shani medzi prsty a mysli na nejaký predmet. Nemaj strach, čo sa týka rozmerov. Je naprogramovaný tak, aby po premene nepresiahol meter kubický.“ Elisa zatvorila oči a skoncentrovala sa. Po niekoľkých sekundách sa medzi jej rukami zjavil trojramenný strieborný svietnik. „Bože,“ zvolala očarená. „To je absurdné. Neuveriteľné.“ Elisa nedokázala udržaÅ¥ svoje emócie. Obracala svietnik v rukách a skúmala jeho detaily. „Je presne taký, ako som si ho predstavovala. To nie je možné, snívam.“ Nasiriya – Nástrahy Dva veľké otvorené džípy prichádzajúce zo severnej časti mesta, každý s troma osobami, zastali pred červeným semaforom na zdanlivo opustenej križovatke. Trpezlivo čakali na zelenú a potom pomaly pokračovali v jazde ďalších približne dvadsaÅ¥ metrov, až kým nedoÅ¡li k starej opustenej dielni. Z prvého z dvoch džípov zliezol korpulentný chlap so starými nožnicami, ktorý sa opatrne priblížil k vchodu a prestrihol hrdzavý železný drôt, ktorý držal zavreté veľké dvere. Ihneď za ním vystúpil z druhého vozidla druhý muž. Ak on bol dosÅ¥ korpulentný. Spoločnými silami presunuli starý panel, ktorý slúžil ako dvere. Museli sa trochu namáhaÅ¥, ale nakoniec sa panel s kovovým Å¡kripotom otvoril. Panel posunuli nabok, čím sa vchod úplne odkryl. Vodiči oboch vozidiel, ktorí čakali s motormi na minimálnych otáčkach, voÅ¡li do starej dielne a vypli motory. „Ideme,“ povedal muž, ktorý vyzeral na šéfa, zatiaľ čo z džípov zoskakovali ďalší traja. Dvaja, ktorí ostali pri vchode, sa pripojili k skupinke a vÅ¡etci Å¡iesti voÅ¡li do hlavného vchodu reÅ¡taurácie. „Vy traja, dozadu,“ nariadil šéf. VÅ¡etci členovia malej prepadovej skupiny boli ozbrojení puÅ¡kami AK-47 a na opaskoch niektorých z nich boli zahnuté puzdrá na arabské nože Janbiya. Neboli to veľmi dlhé dýky, ale ich čepele boli naostrené na oboch stranách, čo z nich robilo skutočne hrozivé zbrane. Majiteľ reÅ¡taurácie, vedomý si skutočnosti, že každú chvíľu mohli prísÅ¥ jeho spoločníci, lietal medzi salónikom a zadným vchodom, odkiaľ vyzeral vonku, aby kontroloval podozrivé pohyby. Túto jeho nervozitu si vÅ¡ak vÅ¡imol generál, ktorý bol dosÅ¥ skúsený na to, aby si domyslel, že niečo nie je v poriadku. S výhovorkou, že si berie fľaÅ¡u piva, priblížil sa k uchu tlsÅ¥ocha a zaÅ¡epkal: „Nezdá sa ti, že ten tvoj kamarát je nejaký nervózny?“ „Pravdu povediac, aj ja som si to už vÅ¡imol,“ odpovedal tlsÅ¥och potichu. „Odkedy ho poznáš? Nie že nám organizuje nejaké blbé prekvapenie?“ „Nie, to snáď nie... Vždy to bol správny chlap.“ „Keď hovoríš,“ povedal generál a rýchlo vstal zo stoličky, „ale sa mu neverím. Ideme preč, a to rýchlo.“ Ďalší dvaja sa na seba chvíľku neveriacky pozerali, potom sa aj oni zdvihli a iÅ¡li za majiteľom. „Vďaka za vÅ¡etko,“ povedal tlsÅ¥och, „ale teraz musíme padaÅ¥,“ a vsunul mu do vrecka koÅ¡ele stodolárovku. „Ale veď ste eÅ¡te nemali dezert,“ namietol kučeravý chlap. „LepÅ¡ie, držím diétu,“ odpovedal tlsÅ¥och a ponáhľal sa k dverám. Vykukol za záves a, keďže nevidel nič zvláštne, naznačil ďalším dvom, aby ho nasledovali. Nestihol sa dostaÅ¥ ani cez prah, keď kútikom oka postrehol tri sprava sa blížiace osoby. „Bastard,“ stihol iba vykríknuÅ¥, keď mu najbližší z troch lámanou angličtinou nakázal zastaviÅ¥ sa. Namiesto toho odtrhol z opasku granát a, otočiac sa k svojim kamarátom, zvolal „Flashbang!“ Tí dvaja okamžite zavreli oči a zapchali si uÅ¡i. Hlbokú noc preruÅ¡ilo oslepujúce svetlo a hlučný výbuch. Traja útočníci, prekvapení reakciou tlsÅ¥ocha, ostali niekoľko sekúnd oslepení a ohluÅ¡ení výbuchom granátu, preto nestihli zastaviÅ¥ troch Američanov, ktorí utekali smerom k svojmu vozidlu. „Páľte,“ zvolal šéf prepadovej skupiny. Dávka z AK-47 sledovala utečencov, ale vzhľadom na to, že účinok flashbang eÅ¡te nepominul, strely nikoho nezasiahli. „Preč, preč,“ kričal chudý, vytiahol svoju Berettu M9 z puzdra pod pažou a odpovedal na streľbu. TlsÅ¥och v behu vytiahol z vrecka saka diaľkový ovládač a otvoril dvere vozidla. Potom skočil dovnútra a uchytil jednu z puÅ¡iek M-16, ktoré nosil vždy so sebou. Hodil ju generálovi a sám si zobral guľomet FN P90 a začal páliÅ¥ na útočníkov. „Poďme preč!“ zreval ten chudý a so sklonenou hlavou preÅ¡iel rovno k dverám vodiča. Kým ho kryli jeho dvaja priatelia, vliezol do auta. ĎalÅ¡ia dávka spoza chrbta vyrazila diery na plechovej bráne Å¡opy pred nimi. Medzitým traja agresori, ktorí sa dostali do reÅ¡taurácie zozadu, vykukli z hlavných dverí a pripojili sa ku svojim druhom z útočnej jednotky. Mierili rozhodne lepÅ¡ie ako ich kolegovia. Jeden z nábojov zasiahol spätné zrkadlo, ktoré sa rozbilo na tisíc kúskov. „Došľaka“, zvolal ten chudý, inÅ¡tinktívne sklonil hlavu a snažil sa naÅ¡tartovaÅ¥. „Generál, nastupujte,“ zvolal tlsÅ¥och strieľajúc v smere útočníkov. S mladíckou mrÅ¡tnosÅ¥ou sa generál Campbell hodil na zadné sedadlo, zatiaľ čo mu náboj zavadil o ľavú nohu a zavŕtal sa do otvorených dverí. Rýchlym pohybom uvoľnil zadné sedadlo, aby dosiahol do batožinového priestoru. Okamžite si vÅ¡imol granáty uložené v polystyrénovom obale. Nerozmýšľal, z jedného odtrhol poistku a hodil ho smerom k útočníkom. „Granát,“ zvolal a dosadol na sedadlo. Kým nová dávka z AK-47 rozbíjala zadné okno a ničila zadné pravé svetlo, granát sa dokotúľal doprostred skupinky útočníkov, ktorí sa, vedomí si hroziaceho nebezpečenstva, hodili na zem. OhluÅ¡ujúci výbuch preÅ¥al tmu noci. TlsÅ¥och využil prekvapujúci zásah generála a utekal k dverám spolujazdca, vysadol a s jednou nohou eÅ¡te vonku kričal: „Choď, choď!“ Chudý stlačil pedál plynu až na podlahu, gumy zapískali a vozidlo vyskočilo smerom k starej bráne opustenej Å¡opy. Váha vozidla ľahko prerazila hrdzavý plech vrát, ktoré padli na zem. Auto pokračovalo vo svojej bláznivej jazde a ničilo vÅ¡etko, čo mu stálo v ceste. Staré črepníky, polorozpadnuté drevené debničky, stoličky, dokonca aj dva stĺpy osvetlenia. Z autom sa zdvihli mraky prachu a piesku. Chudý za volantom sa síce snažil vyhýbaÅ¥ sa prekážkam, pri otáčaní volantom doprava a doľava využíval svoju hmotnosÅ¥, no nedokázal sa vyhnúť polorozpadnutému drevenému stĺpu, ktorý podopieral celú strieÅ¡ku. Å opa sa zatriasla a potom sa zrútila, ako keby na ňu dopadla obrovská skala. Toto vÅ¡etko sa stalo vo chvíli, keď vozidlo potom, čo prerazilo aj zadné dvere, vyletelo zo starej dielne a vletelo do hromady odpadkov, ktorá ostala na boku cesty. Tam sa auto zastavilo. „Došľaka,“ zvolal generál, ktorý už niekoľkokrát udrel hlavou do dverí vozidla. „Kto Å¥a učil Å¡oférovaÅ¥?“ Ako odpoveď chudý znovu stlačil pedál akcelerátora až na podlahu a snažil sa vyslobodiÅ¥ vozidlo z odpadkov. Medzi kolesá sa dostalo niekoľko farebných handier a za zadnom nárazníku ostal zavesený starý televízor. Musel sa najprv vymotaÅ¥ z odpadkov, až potom preÅ¡iel na okraj cesty. Nakoniec sa podarilo dostaÅ¥ vozidlo cez nízky obrubník na hlavnú cestu smerujúcu na východ. „Kto to bol, dočerta?“opýtal sa tlsÅ¥och, kým sa konečne bezpečne usadil na sedadle a zatvoril dvere. „To by si sa mal opýtaÅ¥ svojho kamaráta v krčme,“ odpovedal stručne chudý. „Ak sa mi dostane do rúk, dám mu zožraÅ¥ vÅ¡etky lyžice a vidličky, a aj varechy.“ „No čo už, kamarát môj. Už by si mal vedieÅ¥, že tu nemôžeÅ¡ veriÅ¥ nikomu.“ A kým zabáčal do uličky vpravo, dodal: „Aspoň sme si dali niečo pod zub.“ Tmavé auto sa rozbehlo do tmavej noci, no za sebou nechávalo nezvyčajnú stopu neidentifikovanej kvapaliny. Kozmická loď Theos – Prezident „Ale odkiaľ berie energiu na vytvorenie takého silného silového poľa?“ opýtal sa zvedavo plukovník, zatiaľ čo pozorne sledoval práve vytvorený svietnik. „Energia je vÅ¡ade, v každom mieste vesmíru,“ odvetil Azakis. „Toto vÅ¡etko, čo ho tvorí, je otázkou hmoty a hmota nie je nič iné, ako ako forma energie a naopak. Dokonca aj živé bytosti nie sú nič iné ako jednoduché formy energie a hmoty.“ „Sme z rovnakej látky ako hviezdy,“ poÅ¡epkala uchvátená Elisa, ktorá si pripamätávala slová niekoho slávneho, ale v tej chvíli si nevedela spomenúť na jeho meno. „Tak s tým súhlasím, ale dokázaÅ¥ ju takto skrotiÅ¥, to nie je len tak,“ odpovedal plukovník. Chcel sa opýtaÅ¥ ďalÅ¡ie veci, ale preruÅ¡ila ho melódia blues vychádzajúca z jeho mobilu. „Kto to je?“ opýtal sa nahlas, kým čítal meno volajúceho „Camp Adder – Väzenie”. „Plukovník Hudson,“ povedal stroho do mikrofónu. „Plukovník, konečne.“ Jack ihneď rozpoznal hlas čierneho seržanta, ktorý ho sprevádzal už na mnohých akciách. „Seržant, čo sa stalo?“ „Sú to už hodiny, čo vás hľadám. Kde ste, preboha?!“ „No, dalo by sa povedaÅ¥, že sa otáčam ako mesiac okolo zeme. Ale povedzte, seržant, čo sa stalo?“ „Chcel som vás iba informovaÅ¥, že vaÅ¡a žiadosÅ¥ o presun generála bola splnená bez problémov.“ „ŽiadosÅ¥ o presun generála? O čom to, do riti, hovoríte?“ „Mám pred sebou písomný rozkaz, vami podpísaný, ktorý autorizuje generála Richarda Wrighta a plukovníka Olivera Morrisa, aby prevzali generála Campbella a previezli do na miesto top secret. Overil som podpis, je skutočne váš.“ Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=40850877&lfrom=334617187) на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
КУПИТЬ И СКАЧАТЬ ЗА: 246.58 руб.